Tichý a pokorný srdcom

Málokto sa však vyhne tomu, aby už pri vstupe nepozoroval ostatných: Kto všetko tu je, akí hostia? Koho poznám a koho nie? Kto je ako oblečený, kto kde sedí? V duchu sa pozeráme aj na seba, či sme dobre upravení, či naše miesto je dobré alebo mohlo byť lepšie.

Dnešné evanjelium sa začína podobnou scénou. Hostina nie je obyčajná: koná sa v sobotu – nie vo všedný deň – v dome popredného farizeja. Zrejme sú tam aj vybraní hostia. Ježiš je tiež medzi nimi a oni ho pozorujú. Ježiš robí to isté, pozoruje pozvaných hostí.

Hoci to v úryvku dnešnej nedele nezaznie, všetci sú svedkami toho, ako Ježiš uzdraví chorého v sobotu (Lk 14). Hostia pohoršení porušením sobotného príkazu vidia skutok lásky, na ktorý nevedia reagovať a mlčia.

Čo vidí Ježiš? Vidí snahu o popredné miesta. Ani posvätný deň, ktorý je zasvätený Pánovi, nie je uchránený od ľudskej pýchy. Ježiš odsudzuje takéto správanie a dáva lekciu pokory. Popredné miesto môže naznačiť spoločenské postavenie človeka, ale nie jeho dôstojnosť. Tú má každý človek od Boha rovnakú.

Správanie hostí na hostine je pre Ježiša príležitosť hovoriť obrazne aj o Božom kráľovstve. Svadba predstavuje Božie kráľovstvo. Boh je ten, kto pozýva. A tí, čo sa usilujú o prvé miesta, sú farizeji a zákonníci.

Popredné miesta však Boh pripravil pre chudobných, mrzákov, chromých a slepých. Aj Zebedejovi synovia, ktorí túžia po prvých miestach v Božej sláve, to musia pochopiť (Mk 10). Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu (Mt 5).

Božia matka Mária má medzi nimi osobitné miesto a spieva chválospev Magnificat, ktorý je piesňou všetkých pokorných srdcom (Lk 1).

Pozorovať život druhých ľudí nie je zlé. Vieme sa od nich veľa naučiť. Učme sa len to dobré! V prvom rade sa však zamerajme na Krista, ktorý nás pozýva: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom (Mt 11). Tichým a pokorným totiž Boh zjavuje svoje tajomstvá (Sir 3) a dáva im svoje kráľovstvo.