Uvidel človeka, ktorý nevidel

Nakoniec povedal: „Vieš, starký, hrali sme sa s kamarátmi na skrývačku. Ja som sa tak dobre skryl. Oni ma chvíľu hľadali, no nevedeli ma nájsť. Potom sa zobrali domov a mňa už nikto nehľadal. Chápeš? Nikto ma nehľadal...“

Je smutné, keď človek nikomu nechýba, keď ho nikto nehľadá. Radostná zvesť Nového zákona znie: Boh hľadá človeka. Človek Bohu chýba a Boh ho hľadá.

Vlastne to môžeme posunúť na úplne prvé stránky Biblie, pretože prvá veta, ktorú adresuje Boh človekovi v priamej reči, je: „Adam, kde si?“ A nie je to veta policajta ani šéfa kriminálky. Je to veta Otca, ktorý hľadá svoje deti. Nie aby ich potrestal, ale preto, že mu chýbajú.

Túto Božiu iniciatívu nachádzame – môžeme tak povedať – osobitne v Evanjeliu podľa Jána. Aj príbeh o slepom od narodenia o tom hovorí. Ježiš videl človeka, ktorý bol slepý. Videl človeka, ktorý nevidel. Slepec neprosil o uzdravenie.

Ježiš je ten, ktorý prichádza a postupne ho uzdravuje. Nie iba zo slepoty. Tak ako to bolo so Samaritánkou pri studni: začal Ježiš. Ako to bolo pri chromom, ktorého nemal kto odniesť do rybníka: začal Ježiš. Chýbame mu, pretože nás miluje. Chce, aby sme boli s ním. Túži po nás láskou, ktorá je nekonečná.

Slepec reaguje svojou vierou a dôverou. Ježiš mu potrie oči blatom a on ide takto zablatený, a možno na smiech svojmu okoliu, do rybníka, v ktorom sa umyje.

Potom sa vráti a nebojí sa brániť Ježiša pred farizejmi, ktorí naňho útočia a označujú ho za hriešnika: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Proti faktu niet argumentu. Ďakujme Pánovi, že mu na nás záleží, že nás hľadá, a neskrývajme sa pred ním. Skúsme žiť tak, aby aj nám záležalo na ňom.