V životných búrkach

Život je už taký. Mieša sa v ňom svetlo s tmou, momenty nadšenia so sklamaniami, víťazstvá s pochybnosťami. Liturgia Božieho slova dnešnej nedele si všíma práve takéto momenty.

Eliáš je úplne deprimovaný. Bol presvedčený, že keď odstráni všetkých modloslužobných kňazov z krajiny, navráti národ k Bohu. Nestalo sa tak. Po zdanlivom víťazstve ho ľud opustil a kráľovná ho chcela dať zabiť. Aby si zachránil život, uteká na púšť a tam, paradoxne, túži radšej zomrieť.

Aj Ježiš je sklamaný. Po zázračnom nasýtení zástupu zisťuje, že učeníci nepochopili ani jeho slová, ani poslanie. Ľudí chceli poslať domov hladných. Učeníci sú tiež rozladení. Nerozumejú tvrdosti Krista, ktorou ich donútil nastúpiť na loďku a preplaviť sa na druhý breh do kraja pohanov, kde zbožný Žid nevkročí. Navyše sa ešte dvíha silný, nebezpečný vietor.

Naša existencia sa nám často javí krutá. Neraz nás postaví pred násilníka, ktorého nosíme v srdci ako Eliáš - musel sa vyrovnať s vlastným fanatizmom. Vystaví nás politickému tlaku, ktorý vyhladzuje oponentov, ako sa to stalo v prípade Jána Krstiteľa. Alebo stojíme zoči-voči sebectvu, ktoré bránilo apoštolom chápať Majstrovo konanie. Svoje vykoná i tlak prírody a počasia. Hrozivo nás upozorní, že na zemi sme len hosťami.

V takýchto situáciách spoznávame hranice nášho človečenstva a objavujeme, kto v skutočnosti sme. Sú to neľahké etapy, ale ponúkajú nám šancu posunúť sa na vyššiu úroveň života. Aby sme ich zvládli, musíme sa zbaviť strachu ako Eliáš pred kráľovnou Jezabel či ako Peter a ostatní pred rozbúreným morom.

Nesmieme pritom v sebe dať vyrásť pochybnostiam, s ktorými zápasil i sám Kristus: Ako to, že učeníci nič nepochopili? Vybral si azda nesprávnych? Nespoznali ho vo vyhladovanom zástupe bratov - tak ako by ho mohli spoznať v mužovi kráčajúcom po vode?