Vy za nás a my za vás

V túto Nedeľu Dobrého pastiera viac ako inokedy prosíme za nové kňazské aj rehoľné povolania. Keďže tieto zamyslenia píšem niekoľko týždňov skôr, neviem, čo za tento čas o Cirkvi a najmä kňazoch napíšu iné ruky, ale viem si predstaviť, že to bude v náš neprospech. Dnes mnohí zápasíte s druhou tvárou Cirkvi, ktorou je okrem svätosti aj hriešnosť. Je rovnako viditeľná, až pohoršujúca.

Ak sa má táto tvár očistiť a uzdraviť, je to možné len jednou cestou – musíme dať do poriadku každý svoju tvár od vlastných hriechov. Ako píše kardinál Robert Sarah v knihe Boh alebo nič – „Cirkev je taká zdravá, aké zdravé sú naše duše.“ Preto podľa neho problém nie je v počte kňazov, veď nikdy nebolo toľko kňazov, koľko je ich dnes problém je skôr v osobnej ľudskosti a svätosti kňazov.

Zdá sa tiež, že súčasnosť mení nás kňazov na úradníkov, organizátorov, opravovateľov múrov (zoznam by bol ešte na dva riadky), ale prestávame byť „staviteľmi mostov“ medzi človekom a Bohom. Sme lekármi, ktorí nemajú čas liečiť. Čoraz viac sa vzďaľujeme od otho, na čo sme boli povolaní: byť mužmi modlitby a adorácie, teda byť pre vás a s ním. Preto ak môžete, viac nás pozývajte na modlitbu ako na svetské aktivity, ktoré dokážete zorganizovať sami a oveľa lepšie.

Kňaz nemusí byť účastníkom na všetkých akciách, ale mal by byť prvý pred Pánom a čo najdlhšie. Inak sa naše farnosti zmenia na Ars – ale pred príchodom Jána Vianneya. Mimochodom, práve on povedal, že kňazmi sme sa stali preto, aby sme zachránili svoju vlastnú dušu, až potom pomáhali zachraňovať duše iných. Ak totiž strácame vlastnú, ako zachránime iné?

Ale najhoršou pliagou je to, ak kňaza začne premáhať lenivosť a urobí iba požadované minimum – vtedy začína „hladovať“ celá farnosť – teda celé stádo. Takémuto pastierovi sa kvôli stádu nechce ani len ráno vstať, nie to ešte prinášať niečo nové. Takže dnešný kňaz zápasí s dvoma zápormi: nedá sa a nechce sa.
Modlite sa preto za nás, aby sme mali silu stáť pri vás a prosiť za vás pred Božou tvárou.