Vždy sa to tak robilo

Pojem musel však neznamená, že nemal inú možnosť. Cesta cez Samáriu bola síce najkratšia, ale nebola najbežnejšia. Židia chodili radšej inou cestou, aby sa vyhli Samaritánom a nemuseli sa s nimi stretnúť. Ježiš musel ísť cez Samáriu, pretože ho tadiaľ hnal Duch Svätý. Podobne ako keď ho po krste v Jordáne Duch hnal na púšť.

Niekedy je dobre chodiť po nevychodených cestách. Je dobre zmeniť niektoré zvyky, o ktorých si často myslíme, že sú nemeniteľné, pretože sa to vždy tak robilo.

Myslím, že na tento výraz bol obzvlášť citlivý, až alergický, pápež František. Nevieme, prečo to tak robíme, ale vieme, že sa to vždy tak robilo. Pritom „vždy“ znamená posledných päťdesiat rokov, kým Cirkev je tu približne 2000 rokov.

Pripomína mi to príbeh, ako pri istom dedinskom kostolíku, do ktorého chodil kázať známy púštny otec, stále vyrušoval túlavý psík.

Ľudia si chceli vypočuť kázanie sústredene, preto neďaleko kostola zabili do zeme kôl a pred kázaním tam vždy psíka priviazali. Potom ho pustili. A tak sa to robilo zakaždým a dlhú dobu.

Priväzovanie bolo čoraz dôležitejšie a slávnostnejšie, takže nakoniec z toho vznikol obrad a nikto už ani nevedel, načo ho tam priväzujú. No ale veď sa to „vždy“ tak robilo. Napokon, keď pes zdochol, hneď zohnali nového, lebo už ani nebolo dôležité kázanie, ale priväzovanie.

Ježiš Kristus svojou nádhernou slobodou a svojou láskou ku všetkým ukázal, že je dobre niekedy zmeniť cesty. Opustiť tie vychodené a vyšliapané, opustiť väzenie nezdravej tradície, opustiť, že sa to vždy tak robilo, a zmeniť trasu.

Stretol sa tak so Samaritánkou pri studni, vstúpil s ňou do nádherného dialógu. Naučil nás, ako nemáme nikým pohŕdať, ako sa vedieť prihovoriť. Samaritánka pri stretnutí s Ježišom pochopila a zažila, že je Božia dcéra, ktorú miluje Otec, a patrične to dala na známosť svojím ohlasovaním. A to práve preto, že Kristus nerobil vždy tak ako vždy...