Z čoho hovoria tvoje ústa?

Za tuhého socializmu si docent matematiky všimol, že robotník zarobí lepšie ako on. Rozhodol sa, že poškrtá tituly a pôjde pracovať do fabriky. Darilo sa mu dobre, nepretrhol sa a zarobil dvakrát toľko ako na fakulte. Potom vedenie podniku ponúklo večernú školu s tým, že kto sa prihlási, dostane pridané.

Neváhal a zapísal sa. Učivo bolo ľahké, takže podriemkaval a nedával pozor. Všimol si to učiteľ a vyvolal ho k tabuli, aby spočítal obsah kruhu. Prekvapený docent si za svet nevedel spomenúť vzorec. Rozhodol sa preto, že si ho odvodí. Napísal si prevod do polárnych súradníc, potom ho integroval a vyšlo mu -pr² .

Tak tam stál a premýšľal, kde sa vzalo to mínus. A z posledného radu niekto zašepkal: „Otoč interval integrácie.“ Čítal som túto anekdotu nahlas v sakristii po nedeľnej omši na rozveselenie prítomných. Jeden z farníkov poznamenal: „Veľa ľudí sa na tom vtipe smeje, ale ktovie koľkí mu rozumejú.“

Uvedomil som si, že tento muž je v pracovnom živote docent na technickej univerzite. Minúta jeho rozprávania o polárnej sústave súradníc a integrovaní ma priviedla k priznaniu, že aj ja patrím do kategórie tých, čo by taký vzorec odvodiť nevedeli.

Spomenul som si na túto epizódu pri liturgických čítaniach 8. cezročnej nedele. Kniha Sirachovcova nám pripomína, ako sa ľudia môžu zdať šikovní, kým neprehovoria. Niektorí si myslia, že všetkému rozumejú. Ale to, čo povedia, vypovedá viac o nich než o tom, k čomu sa vyjadrujú.

Pán Ježiš v evanjeliu dáva príklad o smietke a brvne: neraz práve ten, čo je celkom zaslepený, cíti sa povolaný dávať rady tomu so smietkou. Krútime hlavou nad tým, ako ľudia dokážu naletieť podvodníkom, uveria hlúposti a odmietajú si chybu priznať.

O čo tragickejšie však je, ak niekto uverí tým, čo hlásajú, že niet večného života! Svätý Pavol o tom píše Korinťanom. Už v jeho časoch sa mnohí „slepí“ pokúšali viesť slepých. A ani dnes to nie je inak. Čerpajme z dobrých prameňov a pýtajme sa múdrych. Aby sme dokázali múdro hovoriť – a prehovoriť vtedy, keď treba.