Z rybárov robí rybárov

Človek zanecháva všetko a odchádza napríklad do seminára, kláštora či na misie. Áno, aj to sa stáva, aj takto sa niekedy Ježiš prihovorí človekovi. Dosť často však chápeme Božie povolanie iba v tomto smere. Iba takto nad tým premýšľame, iba takto to prezentujeme. Nie je to najšťastnejšie, pretože potom sa zdá, akoby „obyčajného“ človeka Boh ani nikdy nepovolal.

Vo väčšine prípadov je však Božie povolanie niečo, čo navonok spočiatku ani veľmi nebadať. Navonok sa nič nemení. Mení sa srdce človeka, niečo v ňom. Následne sa začne meniť aj niečo okolo neho.

V evanjeliu Tretej cezročnej nedele počúvame o povolaní prvých učeníkov. Zastihlo ich pri každodennej práci, pri rutine. Nerobili nič výnimočné, len to, čo každý deň – spúšťali sieť do mora. Boli totiž rybármi. Kristus im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Keď zanechali všetko a šli za ním, kam vlastne šli?

Keďže podľa tradície býval Ježiš v Ondrejovom a Šimonovom dome, išli za ním do svojho domu. Išli domov. Tam, odkiaľ skoro ráno vyšli. Navonok sa nič nemenilo, ale domov sa vracali iní, ako odchádzali. Prežívali oveľa bližší vzťah s Ježišom. V ich srdci horelo viac poznania, viac lásky, viac ochoty.

Jednoducho povolaním mení Ježiš naše srdcia. A potom niekedy aj okolnosti nášho života. Ježiš je špecialista na nového človeka pri plnom rešpektovaní toho starého: Z rybárov robí rybárov.

A mohli by sme pokračovať – z otca robí nového otca, z manžela nového manžela, z manželky novú manželku, z kňaza nového kňaza. Povoláva nás všetkých a v každej chvíli. Kto odpovie, počuje Boží hlas, stáva sa človekom s novým srdcom.

Niekedy je na škodu, keď si myslíme, že Kristus povoláva len vo výnimočných prípadoch a do výnimočných úloh. On nás povoláva úplne všetkých a všade. Keď počujeme jeho hlas, nezatvrdzujme svoje srdcia...