Za jedným stolom

Evanjelium tejto prvej „zelenej nedele“ po Veľkej noci akoby nás chcelo vyrušiť pri našich pokojných stoloch a predstavuje nám Ježiša ako nečakaného hosťa.

Rád prichádza tam, kde ho nikto nečaká, ruší zaužívané zvyklosti a pozve k sebe aj tých, s ktorými by si málokto sadol za jeden stôl.

Z krátkej udalosti, ktorú si zapísal samotný hostiteľ Matúš, je zrejmé, že Ježiš rád „šokuje“ nielen sediacich za stolom, ale aj pozorujúcich spoza dverí.

Svoje počínanie vysvetľuje volaním hriešnikov, teda ľudí chorých na duši. To je prvé, kvôli čomu prišiel: najskôr uzdraviť duše, až potom telá. Možno podobný „šok“ zažijeme aj pri nebeskej hostine, keď sa s Ježišom ocitneme za jedným stolom s tými, ktorých by sme tam vôbec nečakali.

Dúfam, že nám z toho nezabehne. Ale vráťme sa na zem a položme si otázku: Ako sa cítime pred Ježišom? Ako zdraví a spravodliví, alebo chorí a hriešni?

Ak sme v srdci zaznamenali hoci aj len jedno veľké sklamanie zo seba, tak sme sa práve ocitli medzi pozvanými k Ježišovmu stolu.

Nie je to žiadna lacná útecha, ale skutočné pozvanie, až volanie. A najviac sa volá na tých, ktorí nepočujú alebo nechcú počuť. Ježiš často volá na nás celé roky, kým sa k nemu otočíme...

Pritom ani netušíme, kto mu o nás neustále hovorí. Zo svedectva jedného bývalého narkomana, alkoholika, bezdomovca... – ten negatívny zoznam by bol veľmi dlhý – ma najviac zaujalo jeho vyznanie, že zo srdca nenávidel svoju „druhú matku“.

Keď sa po všetkých životných peripetiách konečne zmenil, zostal problém, ako sa posadiť za jeden stôl s otcom a s touto nenávidenou ženou.

Sám nevie ako, ale tá jedna chvíľa napokon zmenila všetkých. Neskôr sa dozvedel, že táto druhá matka celých deväť rokov chodila do kostola a každý mesiac dávala zaňho na svätú omšu, aby ho Boh našiel. Vtedy si uvedomil, že túto „matku“ vlastne vôbec nepoznal.