Život je Boží dar

„Z narkózy sa prebrala asi 30-ročná mamička. Ešte sa len prebudila a už veľmi plakala. Nevedela som, čo jej je, tak som ju utešovala, že bolesti prejdú. Pozrela sa na mňa a opýtala sa, či idem na potrat. Odpovedala som jej, že nie. A ona na to: ,Ja som si práve jedno zabila.‘ A veľmi sa rozplakala.

Dovtedy som si myslela, že všetky ženy, ktoré boli na potrate, budem nenávidieť za to, že mohli mať dieťa, a dali si ho zabiť. No v tom momente mi jej bolo ľúto. Povedala som jej, aby sa nebála, že všetko bude dobré. Ak to ľutuje, Boh jej určite odpustí.

Odpovedala mi: ,Boh mi možno odpustí, ale ja si nikdy neodpustím.‘ A znova sa rozplakala.“ Život píše rôzne príbehy a, žiaľ, aj toto je jeden z nich – píše sa v článku Katolíckych novín (KN 41/2011).

Táto matka, ktorá sa v nemocnici rozplakala po zabití svojho dieťaťa v lone, tak trochu pozabudla na slová Pána Ježiša, ktoré čítame túto nedeľu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Možno si poviete: „Ako to súvisí?“ Veľmi jednoducho. Ježiš chce, aby sme boli spravodliví ku všetkému.

Aj k povinnostiam občianskeho života a jeho zákonom, ale aj k povinnostiam života veriaceho kresťana katolíka voči nebeskému Otcovi, čiže voči Bohu, čo vyjadrujú jeho slová: „Dávajte... čo je Božie, Bohu.“

Právom to platí aj na ľudský život, lebo ten je od začiatku bytia človeka až do prirodzenej smrti Boží dar. Nemôže si naň nik iný nárokovať, aj keby ako chcel.

Preto vždy, či sa to niekomu páči alebo nie, umelý potrat je vražda, eutanázia je vražda - tak isto ako aj ktorákoľvek iná vražda, ibaže v týchto dvoch prípadoch je kvalifikovane a rafinovane prevedená v tom zmysle, že však ide o iné dobro. To je ale nezmysel.

Pre nás nech je dôležité, aby sme mali vždy správny postoj k otázke ľudského života.