Boh mi dal privilégium ešte pomáhať

V nasledujúcich riadkoch nám všeobecný lekár pre dospelých Karol Mika naznačuje, že len z Božej dobroty sa v apríli tohto roku dožil 94 rokov. O autentickej životnej ceste nám jubilant s láskavou ochotou porozprával.

Narodili ste sa v krásnom prostredí na Starých Horách. Aké bolo vaše detstvo a kde vytryskla túžba ísť na medicínu?

Narodil som sa 10. apríla 1927 ako druhý zo šiestich synov štátneho notára. V mojom rodisku som žil iba prvé tri roky. Potom otca preložili do Baďana, kde sme bývali priamo uprostred prírody, v bývalej horárni.

Tam som sa zoznamoval so všetkými krásami vôkol mňa, čo som prirodzene do seba priam nasával. K tomu patrili aj najaltruistickejšie stvorenia – rastliny, ktoré všetko rozdávajú a uspokoja sa iba s trochou miesta na slnku.

Od útleho detstva som sa dozvedal, čo nám poskytujú a aké neduhy nám pomáhajú liečiť. Denne som prežíval, že nás obklopuje prekrásne harmonické prostredie, ktoré Niekto „hore“ stvoril a stále dokonale riadi. O tom som nikdy nezapochyboval.

Človek dospeje, odborne sa pripraví na výkon povolania, nájde si zamestnanie. Skúste nám priblížiť tú vašu líniu.

Základnú školu som navštevoval v jednotriedke v Prenčove. Tam som mohol sledovať aj zaujímavé učebné témy z iných ročníkov. Pre možné inšpekčné kontroly mi učiteľ dal nakresliť výkresy, rovnako aj vyrobiť výtvory z plastelíny určené pre žiakov vyšších ročníkov.

Prvé tri triedy osemročného gymnázia som začal v Banskej Štiavnici, keďže otcove pridelené notariáty „krúžili“ okolo bájneho Sitna a najbližšie mesto bolo práve toto starobylé školské stredisko. Lásku k rodnej reči mi zase pomohol získať Moravan profesor Šmetka.

Tiež musím povedať, že len vďaka ochotným dievčatám koedukačnej školy, ktoré vedeli tak šeptať, že som ich pri tabuli počul a profesorka vedľa nie, som neskončil štúdiá na nevedomostiach z dejepisných letopočtov. Pravda, vtedy som mal ešte vynikajúci sluch.

Keď otca preložili do Gočova na Gemeri, pre závažnú srdcovú chorobu som štúdium musel prerušiť na tri roky. Potom som si individuálne znovu zopakoval už absolvované triedy a nastúpil riadne do kvarty.

Keď sa v roku 1949 blížilo k maturite, mal som dve veľké lásky – výtvarné umenie a medicínu. Povedal som si, že ako maliar nebudem môcť liečiť chorých, ale ako lekár si môžem maľovať, koľko len chcem.

Teoreticky to bolo správne, avšak moje pracovné nasadenie ma tak zamestnalo, že som za tie desaťročia vytvoril sotva niekoľko obrázkov. V našej abiturientskej triede bola „polovica“ študentov, ktorá sa rozhodla pre katolícku teológiu, a zvyšná pre medicínu.

Po skončení štúdia medicíny v Bratislave v roku 1955 som dostal umiestenku vo svojom meste Banskej Bystrici, lebo som uviedol, že tam mám možnosť ubytovania. Bývali sme spolu s otcom, bratmi, aj so ženatým a jeho rodinou v troch obytných miestnostiach a malej izbičke.

Do druhého bytu našej vilky nám nasťahovali cudziu rodinu. Vtedy bol taký poriadok.

Keďže prežívame pápežom Františkom vyhlásený Rok rodiny, nedá mi sa nespýtať na vašu rodinu, ktorú ste si založili. Čo bolo v tomto smere pre vás prioritou?

Rád sa podelím s vami aj o túto nesmierne dôležitú a jedinečnú skúsenosť.

Keď som po skončení strednej školy chcel študovať medicínu, potreboval som iba úspešné maturitné vysvedčenie a nikto z ľudí ešte nerozhodoval o mojej existencii. Žiadny súhlas nejakej strany nebol potrebný, hoci sa už vtedy „súdruhovia“ zastrájali, ako všetko obrátia hore nohami, keď uchvátia moc.

Čo som vtedy urobil, by som nikomu neradil ani neodporúčal, ale sám som tento čin nikdy neoľutoval. Po dohovore a súhlase obidvoch rodičov som vzal do Bratislavy aj svoju snúbenicu. Jedného dňa – 1. októbra 1949 sme v kostole mali sobáš a najbližší pracovný deň zápis na lekársku fakultu.

Pre tých, čo majú radi matematiku, a aj pri skúmaní morálky iba toľko, že sme sa nemuseli brať, ale chceli. Prvú dcéru sme mali až o dva roky. Priznávam, že sme neboli vôbec hmotne zaistení, nemali sme ubytovanie ani nikoho, kto by nás podporoval, okrem najláskavejšieho Pána, ale ten nás nikdy nesklamal.

Aj po rokoch vyznávam, že svoju manželku som dostal ako dar z neba. Keď Pán Boh dá a vyjde moja autobiografia, dozviete sa interesantné fakty. Tým však, ktorí chcú už teraz čosi vedieť, aspoň niečo: Nikdy sme s manželkou a deťmi nehladovali a napriek útokom Božích nepriateľov nemali sme žiadnu ujmu.

Neskôr, keď sme už boli v Bystrici, v našej domácnosti sa stretávala katolícka elita odboja, medzi ktorú patril tajný biskup a neskôr kardinál Ján Chryzostom Korec, lekár Silvester Krčméry a ďalší.

Vďaka Bohu, nedošlo zo strany sliedičov k žiadnemu odhaleniu. Všetky tri dcéry vyštudovali medicínu napriek protivenstvám totality. Obaja vnuci Budajovci sa zase dali na športovú dráhu.

Obrazne povedané, mnohí tvrdia, že medicína má analogicky pravidlá a regulu ako rehoľa. Odriekanie, nočné služby, veľa práce a zodpovednosti. Ako ste to zvládali?

Medicína je ťažká, namáhavá, ale zároveň krásna. V jej najrýdzejšom jadre sú peniaze iba nevyhnutná existenčná podmienka. Dejiny medicíny neposúvajú príliš presýtení jedinci. V praxi mi bolo ľúto, keď som od svojej rodiny odchádzal, keď ešte snívali, a prichádzal, keď už spali.

Služieb som mal toľko, že som ani na sviatky mnohokrát nemohol byť s nimi. Bytostne som od detstva neznášal nočné bdenie. Po následnej dennej zmene, čo bolo skôr pravidlo, som sa modlil, aby som neublížil nesprávnou diagnózou chorému alebo neprehliadol závažný symptóm.

Vďaka Bohu, že ma vždy vypočul a nedopustil, aby som ohrozil pacienta. Ak by som mal náhodou po nočnej službe voľno, nemohol som spať, lebo mi to vyvolalo migrénu so všetkými následkami.

V ľudskom živote sa vyskytujú nielen slnečné dni. Akú úlohu vtedy zohrávala viera vo vašom živote a osobitne pri výkone povolania?

Neviem si vôbec predstaviť svoje povolanie bez viery. Podľa mňa to však, samozrejme, znamená, že robím všetko, čo som povinný, ale aj čo viem a môžem. Z odborného hľadiska každý z nás má byť oboznámený s dôležitými výskumami a odbornými výstupmi.

Pravda, nie je možné všetko prečítať, lebo v našom odbore sa každých pár minút objavuje nový poznatok. Preto prezriem iba resumé a to, čo môže chorým pomôcť, prečítam podrobnejšie. Je veľmi smutné, ak niektorý liečiteľ uverí naivným a zlomyseľným konšpiračným teóriám, ktoré sa snažia dokázať, že čierne je biele a opačne.

Ak je takýto nezmysel v rozpore s medicínskymi zásadami a pravdou, môžu scestné postupy priam ohroziť život. Markantný príklad je, ak sa takto zabráni preventívnemu očkovaniu.

Na viacerých miestach nás povzbudzuje Božie slovo, aby sme sa pridŕžali múdrosti, vedomosti, poznania, pravdy; to je správna cesta človeka a, samozrejme, aj kresťana. Zdravý sedliacky rozum je vzácne obdarovanie od Pána Boha.

Okrem vyslovenia úprimnej gratulácie je na mieste otázka: Ako vnímate práve Boží dar sviežej mysle a zdravia, ktorý vám umožňuje podávať pomocnú ruku svojim pacientom?

Som si plne vedomý, že všetko toto nezaslúžené požehnanie je veľká milosť Božia. Som za to vďačný svojmu nebeskému Otcovi; je veľké privilégium, že mi umožňuje ešte niekomu poradiť alebo pomôcť.

Ste známy aj odbornými článkami a publikáciami v oblasti fytoterapie. Môže byť správne užívanie liečivých bylín prostriedkom na zachovanie zdravia a vitality aj vo vyššom veku?

Stvoriteľ uspôsobil rastliny aj pre tých najstarších. V podstate platí, že čím viac ich konzumujeme ako potravinu, tým menej sú nám potrebné ako liek.

I keď sa isto nedá jednoducho odpovedať; ktorú rastlinu by ste možno vyzdvihli v službe človeka?

Myslím, že sa najčastejšie ukracujeme o tie druhy, ktoré majú listovú zeleň, teda listy, vňate a klíčky. Môj priateľ a bylinkár doktor Thurzo pred polstoročím odpovedal redaktorovi na otázku, ktorú rastlinu by si vzal na pustý ostrov, jednoznačne – pŕhľavu.

Vo vašich životných postojoch vnímame prepojenie úcty k ľudskému životu a živého vzťahu k Bohu. Čo by ste odporučili našim čitateľom, aby si kontinuálne pestovali a ktorých zásad by sa mali držať?

Jedna z dôležitých biblických pripomienok je: Nebuďte ustarostení o svoj život (porov. Mt 6, 25), aj s Božím prísľubom – nechajte svoje starosti na mňa, ja ich vyriešim. Z našej strany sa patrí len poprosiť. Nezabúdajme, že Pán Boh rieši aj dilemy, čo my nikdy nedokážeme.