Milosrdenstvo je dôležitejšie ako súd

Ako vás Pán Boh postupne privádzal k tejto špecifickej duchovnej službe?

Iste išlo o Božie riadenie, keďže nič také som neplánoval. Podnetom na túto formu pastorácie boli moje skúsenosti z rozhovorov s veriacimi ľuďmi, tak z prostredia spoločenstva veriacich pri gréckokatolíckej katedrále na Moyzesovej ulici v Košiciach, ako aj z rôznych kútov Slovenska, ktorí mali homosexuálne cítenie.

Svoje sklony pomenúvali ako ťažkosť, ktorá ich veľmi ubíjala a trápila. Pociťovali nenaplnenie a prázdnotu svojho života a strácali jeho zmysel. Práve to ma priviedlo k rozhodnutiu, že sa im s Božou pomocou pokúsim pomôcť.

Pán Boh mi poslal do cesty najprv jedného človeka ochotného pomôcť a neskôr ešte zopár iných dobrých ľudí, a tak sme vytvorili túto duchovnú službu.

Začínali ste pôsobiť v čase, keď sa u nás táto forma pastorácie iba rozbiehala. Ako si spomínate na toto obdobie? Bolo to jednoduché?

Hneď od začiatkov v roku 1998 sme chceli túto službu ponúknuť širšej verejnosti formou zverejnenia v médiách s úmyslom realizovať ju skôr písomnou formou. Takmer okamžite sme pochopili, že to nebude jednoduché.

Dostávalo sa nám nepochopenia zo strany médií i verejnosti, zrejme aj preto, že to bola neobvyklá pastoračná ponuka. Viedlo nás to k potrebe istého definovania v rámci problematiky homosexuality.

Pomohli nám kontakty s tými, ktorí sa na Slovensku rozhodli pomáhať podobne ako my, a tiež informácie, ako sa tejto téme z kresťanského aspektu venujú v spoločenstvách veriacich vo svete.

Veľkou pomocou nám neskôr boli aj skúsenosti s touto službou a svedectvá tých, ktorí sa na nás obrátili s prosbou o pomoc. Písomná forma kontaktu sa však časom ukázala ako nepostačujúca, keďže homosexuálne cítiaci – či veriaci, alebo i neveriaci – potrebovali oveľa viac priestoru nato, aby sa mohli podeliť o to, čo prežívajú. Preto sme sa s nimi začali stretávať počas osobných rozhovorov.

Čo vám osobitne utkvelo v pamäti z prvých duchovných aktivít v tejto službe?

Hneď na začiatku nás zarazila veľká osamotenosť a izolácia týchto ľudí v našej spoločnosti i vo farských spoločenstvách. Ale na druhej strane nás prekvapila a povzbudila aj ich úprimná radosť z nášho záujmu o nich.

Ako vyzerala a v súčasnosti vyzerá vaša príprava, predtým než sa začnete venovať konkrétnym ľuďom v rámci pastoračnej služby? Na čo sa sústreďujete?

Záleží na tom, či ide o spoločné stretnutie – označili sme ich ako duchovná obnova – alebo o individuálne sprevádzanie. Pri spoločnom stretnutí sa sústreďujeme na tému duchovnej obnovy a pripravujeme spoločný pastoračno-duchovný program a pri osobnom sprevádzaní sa zameriavame na obsah osobného prežívania s konkrétnym človekom.

Oproti našim začiatkom nás táto služba po rokoch výrazne posunula dopredu. Častejšie kontakty s týmito ľuďmi ukázali potrebu vytvoriť priestor prijatia. V tejto súvislosti pripomeniem, že spočiatku sme na našich spoločných stretnutiach vnímali väčšinou boľačky týchto ľudí, keď sa ponosovali, čo a ako veľmi ich trápi.

No teraz, po rokoch, sa obsah stretnutí evidentne zmenil. Dnes majú skôr úprimnú radosť z toho, že sa stretávame, tešia sa, že majú spoločenstvo, kde sa môžu otvoriť a kde sa cítia dobre.

Svoje robí i to, že prostredníctvom katolíckeho pohľadu na homosexualitu nachádzajú prijatie aj od Cirkvi a často si tvoria svoj vzťah s Bohom nanovo.

Je vhodné doplniť, že na našich duchovných obnovách sa za vyše dvadsať rokov zúčastnilo viacero kňazov a podľa ich svedectva boli tieto stretnutia pre nich osobným obohatením. Na základe nadobudnutých skúseností potom pomáhali homosexuálne cítiacim a dodnes sú nám nápomocní.

Spomínate katolícky pohľad na túto tému. Pripomeňme si teda, aký je.

Cirkevné učenie vníma homosexualitu ako zranenie. Toto je kľúčová správa. Homosexualita nie je ani v Cirkvi, ani vo vedeckých kruhoch vnímaná ako choroba. Homosexualita sama osebe nie je ani hriech. Hriech je konkrétne homosexuálne konanie.

Najjednoduchšie vyjadrenie cirkevného učenia je, že homosexualita je hlboké zranenie vo vnútri ľudskej osoby a týka sa jej identity. Cirkevné učenie o tom, kto je človek, je takéto: človek sa skladá z troch súčastí – tela, ducha a duše. Podstatou človeka je duša. To je naše ja.

Aby sa duša mohla navonok prejavovať, potrebuje na to dva nástroje – telo, aby mohlo vykonávať fyzickú aktivitu, a ducha – vedomie, čo môžeme nazvať psychikou.

Sem patria emócie, rozhodovanie či vôľové aktivity. Keď hovoríme o zranení, tak hovoríme o zranení v oblasti emócií. Pohľad Katolíckej cirkvi na homosexualitu je zhrnutý a uvedený aj v Katechizme Katolíckej cirkvi v bodoch 2357, 2358 a 2359.

Čo vnímate ako najdôležitejšie pri tomto druhu pastorácie?

Za najdôležitejšie považujem samotné prijatie ľudí s homosexuálnym cítením zo strany najbližších, teda rodiny, farnosti, kolektívu, kde sa títo ľudia pohybujú. Prejaviť o nich záujem, mať ich úprimne rád, nemať predsudky a byť k nim pravdivý – to je východisko všetkej pomoci.

Pracujete na tomto poli už viac rokov. Mení sa časom pohľad a názor spoločnosti na túto problematiku?

Téma homosexuality dnes už nie je tabu, ba dostáva sa silno do popredia všade, kde sa hovorí o usporiadaní spoločnosti. Samo osebe to nie je zlé, veď aj ľudia s homosexuálnym cítením sú jej súčasťou.

Problém ale vidím v tom, že formy pomoci a pokusy o ich začlenenie do spoločnosti sú neodborné, naivné, populistické a prvoplánové, často bez toho, aby ich kompetentní vypočuli a ponúkli im, čo skutočne potrebujú.

V dnešnej dobe badať nebývalý tlak západnej kultúry na zavedenie inštitútu registrovaného partnerstva, akoby to bol jediný všeliek, ktorým sa vyrieši problém homosexuality.

Pre mňa, ako človeka, ktorý som si vypočul a zažil mnoho životných príbehov homosexuálne cítiacich, sú tieto snahy naivným pokusom povrchného riešenia ľudského šťastia.

Táto téma sa zvykne zaobaľovať do pozlátky tolerancie, ľudských práv a „prijatia“. Ako to vidíte vy?

Tak, že prijať človeka ešte neznamená súhlasiť s jeho správaním, názorom. To sú dve rozdielne veci. Áno, človek má právo na slobodu, ale nie bez zodpovednosti, nie na slobodu bez hraníc.

Neviem, koľko času prejde, kým lídri spoločnosti pochopia, že táto forma pomoci je nedostatočná a skôr či neskôr prinesie sklamanie. Ľúto mi je, že sa to dotkne aj heterosexuálnej časti spoločnosti.

Je falošné a jednostranné hľadieť na homosexuálneho človeka, vytešeného a veselého na uliciach dúhového gay pridu, a nepočuť, keď hovorí o svojom vnútornom zranení, ktoré je skryté za dúhovou vlajkou.

Ľúto mi je aj to, že náš hlas kresťanskej formy sprevádzania homosexuálne cítiacich, ktorý je pre mnohých reálnym riešením zmysluplného života, zaniká v hluku prázdnych postmoderných hesiel.

V čom vás stále dokáže táto konkrétna pastoračná starostlivosť inšpirovať?

Určite ma inšpiruje samotné spoločenstvo týchto ľudí, ich napredovanie v živote smerom k sebaistote a spokojnosti, k vedomiu vlastnej hodnoty. Inšpiruje ma ich napredovanie vo vernosti pravde, ako aj osobné svedectvá, ktoré vydávajú.

To všetko je pre mňa znak, že toto sprevádzanie má zmysel a hodnotu. Nemenej ma teší aj to, ako si nachádzajú vlastnú osobnú cestu vzťahu s Bohom, v ktorom vnímajú oporu a hlboké prijatie. Je pekné vidieť, ako sa človek stáva čoraz viac človekom.

Hovoríte o pocitoch osamotenosti a izolácie homosexuálne cítiacich ľudí. Sú to ich najčastejšie problémy?

Áno, aj po rokoch pastoračnej praxe medzi nimi považujem za najväčšie prekážky ich životov práve osamotenosť a izoláciu. S tým súvisí aj ich neprijatie inými ľuďmi, spoločnosťou, ďalej nepochopenie, strach otvoriť sa, pocit hanby, previnenia, hnevu, ale aj krivdy.

Mnohí nevedia, komu by mohli o sebe povedať, kde hľadať pomoc a ako ďalej žiť. Nedostatok informácií a strach z nepoznaného vytvárajú u ľudí predsudky a veľké bloky, čo vedie k neuváženému konaniu a pseudopomoci.

Čo je teda potrebné urobiť ako prvé smerom k nim?

V prvom rade ich v pravde vypočujeme, dávame im pocítiť lásku a Božiu blízkosť. Duchovne ich sprevádzame a ponúkame im spoločenstvo prijatia. Vnútorné uzdravenie sa začína vtedy, keď sa človek začína učiť pravdu o sebe a vníma, že on či ona má nesmiernu cenu v Božích očiach.

To, čo prináša Božie uzdravenie aj v životoch týchto ľudí, spočíva v zaujatí správneho a pravdivého postoja k Bohu, ľuďom i sebe – spočíva v prijatí seba v obraze Božieho stvorenia. Dôležité je tiež priznať, že uzdravenie naozaj potrebujem.

Ktoré duchovné prostriedky považujete za najdôležitejšie nato, aby sa títo ľudia plnohodnotne zapojili do svojho miestneho farského spoločenstva?

V prvom rade sem patrí duchovný rozhovor, svätá spoveď, Eucharistia, ako aj individuálne sprevádzanie. Nesmierne dôležité je ponúknuť im spoločenstvo veriacich ľudí so živým a osobným vzťahom s Bohom.

U nás je vzájomný kontakt poväčšine vybudovaný cez vzťah dôvery a vychádza i z našich osobných skúseností, z  otvoreného prístupu k nim, ale zároveň je tu prítomné aj prepojenie a budovanie ich osobného vzťahu s Bohom a ľuďmi.

Náš ľudský život totiž naberá svoju plnosť len vo vzťahoch. Muži a ženy musia objaviť to, kým skutočne sú, pretože to má podstatný vplyv na správne fungovanie našich rodín a celej spoločnosti.

Jedným z prostriedkov, ako sa homosexuálne cítiaci môžu plnohodnotne zapojiť do života Cirkvi, je svätá spoveď. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Ako homosexuálne cítiaci vnímajú možnosť, keď sa im pastoračne venuje na to určený kňaz?

Takáto možnosť je vítaná a potrebná, má schopnosť napĺňať všetkých a posúvať veci dopredu. V tejto službe určite nie som len ja sám, ale aj iní kňazi a ochotní ľudia a spoločne tvoríme tím. A na spoločných stretnutiach, ktorými sú naše duchovné obnovy, nám pomáhajú i samotní účastníci.

Aké sú výzvy do budúcnosti, pokiaľ ide o ďalšie zdokonaľovanie tejto pastorácie u nás?

Pápež František k biskupskej synode o rodine v Ríme v roku 2014 povedal: „Prvotná úloha Cirkvi nie je odsudzovať, vynášať súdy, ale ohlasovať Božie milosrdenstvo a vyzývať ľudí na obrátenie a viesť ich k spáse.“ Synoda jasnejšie sformulovala učenie Cirkvi.

Pokračovala výzvou na „osobitnú pozornosť a sprevádzanie rodín“, v ktorých žijú osoby s homosexuálnymi sklonmi. Práve týchto slov si je vedomá aj naša Linka Valentín.

Pápež František nechce meniť náboženské doktríny o rozvodoch a homosexualite, ale hovorí, že milosrdenstvo je dôležitejšie ako presadzovanie doktríny. Veľmi dobre a výstižne to vyjadril tým, že chce zmeniť uhol pohľadu, akým sa na týchto ľudí dívame.

Je to zároveň výzva jednotlivým diecézam v Cirkvi, aby sa vytvárali podmienky a budovali kresťanské centrá prinášajúce Kristovo evanjelium a duchovné uzdravenie všetkým tým, ktorí ho potrebujú, vrátane homosexuálne cítiacich.