Milovať aj cirkev blížneho ako svoju
„Dedičstvo rozdelenia je spoločné a povinnosť jednoty je tiež spoločná,“ hovorí ANTON KONEČNÝ (79), rímskokatolícky kňaz a prvý moderátor Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností v Košiciach.
ANTON KONEČNÝ (1944) pochádza z Kurimy v okrese Bardejov. Najprv vyštudoval Strojnícku fakultu Vysokej školy technickej a po teologických štúdiách bol v roku 1973 vysvätený za kňaza. V rokoch 1994 – 2003 bol rektorom košického kňazského seminára, potom dekanom Teologickej fakulty Katolíckej univerzity. Stál pri založení Ekumenického spoločenstva Košice a v súčasnosti je jeho liturgickým poradcom. Snímka: Juraj Gereg
Ekumenické spoločenstvo Košice funguje už 30 rokov. Aké boli jeho začiatky?
Stimulom bol nástup slobody po roku 1989, keď mesto zriadilo pri mestskom zastupiteľstve Komisiu cirkví, ktorá pôsobí dodnes. Prizvané boli všetky cirkvi, ktoré sa stali spolupracovníkmi a nie konkurentmi, ako to prevládalo v histórii. Bližším podnetom bola žiadosť Matice slovenskej o ďakovnú ekumenickú bohoslužbu začiatkom roka 1994 na prvé výročie vzniku SR. Oslovili vtedajšieho arcibiskupa Alojza Tkáča, ktorý ma poveril prípravou, počas ktorej sa deväť cirkví a náboženských spoločností ukázalo ako perspektívne Ekumenické spoločenstvo Košice. Vtedy som bol rektorom seminára, začali sme sa teda stretávať v jeho priestoroch. A členom spoločenstva sa stal aj seminár, neskôr teologická fakulta a tak je to doteraz. Od začiatku pristúpila aj židovská náboženská obec ako pozorovateľ, lebo nie je kresťanským náboženstvom.
Mala na vznik spoločenstva vplyv atmosféra slobody a nadšenie prvých rokov po páde komunizmu?
Určite. Nástup slobody umožnil nebývalé verejné prejavy náboženstiev. Ale túžba po jednote kresťanov tu bola, tej komunizmus zabrániť nemohol, lebo ju vzbudzuje Duch Svätý. Brzdou jednoty kresťanov boli a sú skôr vnútorné prekážky, ako napríklad pocit vlastnej sebestačnosti.
Povzbudilo vás, že prvá ekumenická bohoslužba v roku 1994 sa stretla s veľkým záujmom?
Bolo prekvapujúce, že Dom umenia s 1600 miestami bol vtedy plne obsadený. Povzbudilo nás to do horlivého rozšírenia ekumenických podujatí na celý cirkevný rok: pašiový sprievod, ekumenické Veni Sancte, poďakovanie za úrodu aj adventný večer Božieho slova. Podnikli sme ekumenické cesty aj prvú židovsko-kresťanskú púť do Svätej zeme. Výprava Ekumenického spoločenstva Košice bola prijatá na Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov v Ríme. Zapojili sme sa tiež do slovenského a európskeho ekumenického hnutia. Život spoločenstva prenikal i do sociálnej a kultúrnej oblasti.
Dielo sa teda vyvíjalo prirodzene?
Áno, a vyvíja sa podnes, vďaka vnútornému popudu, ktorým je Božie slovo a túžba po spoločnom bratstve. Chceme ho rozšíriť na všetkých kresťanov, na ľudí dobrej vôle, aj na tých, ktorí nevyznávajú vieru. Náš ideál je civilizácia lásky.
Stali ste sa prvým moderátorom spoločenstva. Našli ste sa na tomto poli pôsobnosti?
Ekumenická práca v rozmere Košíc sa mi stala povolaním, radosťou a stimulom. Druhý vatikánsky koncil žiada prijímať duchovné bohatstvá jednotlivých cirkví a vzájomne sa obohacovať. Postupne som objavoval nové zaujímavé akcenty, napríklad zdôrazňovanie viery a milosti u protestantov alebo záľubu v speve v ortodoxnej liturgii. Ekumenické povedomie ma naučilo milovať cirkev blížneho ako svoju, zanechávať pocit sebestačnosti vo vlastnej cirkvi a tiež počuť Ježišov špeciálny príkaz vzájomnej lásky, ktorá vedie k jednote. Lebo Boh prišiel na svet nielen pre katolíkov a nielen pre kresťanov, ale aby všetci ľudia a všetky národy uverili. Tu je naše svedectvo nevyhnutné. Preto sa svätý Ján Pavol II. vyjadril, že dnešný kresťan má byť ekumenický. Fenoménom sa stal veľkopiatkový pašiový sprievod v centre mesta.
Ako sa zrodil tento nápad?
Bolo to bezprostredne po vzniku, blížila sa Veľká noc a hľadali sme niečo, ako je krížová cesta. Spojili sme dve tradície – katolícku, ktorá má obľubu putovať, a protestantskú, ktorá síce procesie nepozná, ale preferuje Božie slovo. Zhodli sme sa na možnosti prichádzať pred vybrané kostoly našich cirkví v centre mesta a pri každom čítať Božie slovo a uvažovať nad utrpením Pána.
Medzi kresťanmi sú aj skeptici ekumenizmu, boja sa prípadných strát identity svojej cirkvi. Aký je váš pohľad?
Človek je stvorený na Boží obraz a tým je Svätá Trojica – model jednoty v rôznosti. Ten model je zviazaný s obetou: Otec poslal Ježiša a on zostúpil na svet, aby sa zjednotil s nami a zachránil nás vlastnou obetou. Na nej nám dáva účasť. Prakticky to znamená milovať do krajnosti, milovať aj iné cirkvi a nebáť sa niečo obetovať. Koncil nerieši bolestnú nejednotu volaním na oddelených kresťanov, aby sa vrátili späť. Dedičstvo rozdelenia kresťanov je spoločné a povinnosť jednoty je tiež spoločná. Ekumenizmus stimuluje láska Kristova a láska vyháňa strach. Aj ten z obety, aj ten zo straty identity.
Dedičstvo rozdelenia kresťanov je spoločné a povinnosť jednoty tiež. Ekumenizmus stimuluje láska Kristova a láska vyháňa strach. Aj ten zo straty identity.
V jednom príhovore ste povedali, že „dnešných ľudí nezaujmú medzikresťanské obradové alebo vieroučné diferencie, kým bratstvo a spolupráca osloví všetkých“.
Nepoznám krajšiu vedu, ako je teológia. Tá však neslúži na vyzdvihovanie toho, čo máme my a iní nie. Každá cirkev je Kristova. Uvážme napríklad dohodu medzi kresťanskými cirkvami o uznávaní krstu a to, že vždy krstí vlastne sám Kristus. Takže úctivý pohľad na každú cirkev je záväzný. Neúcta k inej cirkvi je nepochopenie aj tej vlastnej. Ak však túžime po obnovení jedinej kresťanskej cirkvi, tak sa výsledok v dohľadnom horizonte reálne nečrtá. Rozdeliť sa ľudia vedia ľahko, viedli sa aj náboženské vojny. Ak sa pozeráme na veci čisto prirodzene, perspektíva zjednotenia naozaj nie je ružová. Ale pozerajme očami Ježiša a vnímajme jeho poslanie priviesť k Otcovi všetkých. Môžeme sa pripájať k jeho modlitbe – aby všetci jedno boli (porov. Jn 17, 21). A vieme, že jeho modlitba bude vypočutá a k jednote dôjde, aj keď nevieme ako a kedy. A myslím, že je česť čo i nepatrne prispieť.
Ako vnímate spoluprácu so židovskou náboženskou obcou?
Židovstvo je oliva, na ktorú je kresťanstvo naštepené. Škoda, že celé stáročia sa na to zabúdalo. Pritom prvé kresťanské komunity boli zo židovstva, až neskoršie pribúdali kresťania z radov pohanov. Židovsko-kresťanský dialóg sa začína rozvíjať od Druhého vatikánskeho koncilu. Pri úsilí o univerzálne bratstvo sa ukazuje aj nevyhnutným. V Košiciach máme mnoho skúseností, že sa to dá, že je to užitočné a krásne.
Vás k ekumenizmu predurčovalo i pôsobenie v Hnutí fokoláre, ktoré vyznáva spiritualitu jednoty. Ako ste sa k nemu dostali?
Keď som sa v roku 1968 chystal na vojenčinu, dostal som dva dary: povolanie ku kňazstvu a k spiritualite jednoty. V Katolíckych novinách vtedy vyšlo niekoľko článkov o Hnutí fokoláre, ktoré ma oslovilo a onedlho som sa zoznámil i s jeho členmi. Dnes obe povolania – ku kňazstvu a k jednote – vnímam rovnako ako dary Božie, nezaslúžené a nevýslovne obohacujúce.
Ekumenickú prácu ste odvádzali aj na Ukrajine, kam ste odišli v roku 2015. Aké zázemie ste našli tam?
Našiel som svet, kde komunizmus zanechal hlbšie zranenia ako u nás. Tri štvrtiny obyvateľov patria k Pravoslávnej cirkvi rozdelenej do patriarchátov. Rímskokatolíkov je okolo jedného percenta, gréckokatolíkov okolo desať percent. Ekuména funguje aj tam, lebo ju vzbudzuje Svätý Duch. Netreba ju ani veľmi organizovať, stačí len otvoriť dvere bratským záujmom. Je rovnako krásna ako tá v Košiciach a pre vojnový konflikt aj omnoho náročnejšia, no o to potrebnejšia a dôležitejšia.
Vnímate súčasný konflikt na Ukrajine o to bolestnejšie?
Sedem rokov som bol farárom pri Užhorode a stále tam sporadicky chodievam. V každej spoločnosti sú aj negatíva, i na Ukrajine sú a vojnou sa výrazne zväčšujú. Naučil som sa, že mojou úlohou vo všetkých, i ekumenických spoločenstvách, nie je vnášať vlastné pohľady, ale byť tam s nimi, mať ich rád a čo najviac im porozumieť.
Tento rok oslávite 80. narodeniny. Zastávate v Ekumenickom spoločenstve Košice ešte nejakú funkciu?
Ako profesorovi liturgiky mi vymysleli službu liturgického poradcu, stále ma pozývajú na stretnutia a som tam doma. Podieľam sa aj na koordinovaní vízie ekumenického duchovného centra v Košiciach a pracujem i na recenzii Malého ekumenického katechizmu. V povolaní sa nedá byť penzistom, hoci aj máte štatút dôchodcu. Stále je nejaká činnosť, a ak by nebola, ostane modlitba.
Bolo u vás hľadanie povolania priamočiare?
Po maturite som sa hlásil na bohosloveckú fakultu, ale nevzali ma a javilo sa, že za komunizmu sa tam ani nedostanem. Tak som vyštudoval strojnícke inžinierstvo. Keď prišiel rok 1968, už sa do seminára vstúpiť dalo, a tak som šiel. Nemyslel som si však, že pôjdem do akademickej sféry. Avšak po nástupe slobody, keď som mal už 45 rokov, som na žiadosť biskupa začal učiť liturgický spev a to si vyžadovalo postgraduál. Robil som, čo žiadala Cirkev, či už pri vedení seminára, na fakulte alebo v ekuméne. A aj pri tom rôznorodom zhone som cítil pokoj a Božie požehnanie.
Nedávno ste si pripomenuli 50 rokov kňazstva. Čo ste našli v zrkadle retrospektívy?
Žijeme v dobe, keď je menej povolaní, nielen ku kňazstvu, ale aj do rodinného života. Rád by som povzbudil mladých nebáť sa povolania a prijať ho. Obety a námahy prinášajú Boží stonásobok. Páčia sa mi slová piesne: Keď po tom dlhom šedivom dni života prídem pred tvoju tvár a opýtaš sa ma, kto si, nepoviem svoje meno, poviem iba jedno slovo – vďaka.