Modliť sa za obete nestačí

Ako je na tom Slovensko v porovnaní s okolitými štátmi čo sa týka hovorenia o probléme sexuálneho zneužívania v Cirkvi?

Je tu zreteľný pokrok, ale ešte stále sa tejto bolestivej téme v značnej miere vyhýbame. Mlčanie prevažuje nad aktívnym úsilím o osvetu a kultivovanie zdravých postojov k tejto problematike v radoch veriacich ľudí.

Avšak aj mlčanie obsahuje skryté komunikačné posolstvo. Naznačuje, že problém podceňujeme, alebo že na otvorenú komunikáciu o ňom nie sú kompetentní ešte dostatočne pripravení.

Znepokojuje ma tiež, že keď sa nezávislé slovenské médiá venujú kauzám sexuálneho zneužívania v Cirkvi, neraz to jej predstavitelia a aj niektoré skupiny veriacich, vnímajú ako zlomyseľný útok na Cirkev.

Je dôležité, aby väčšmi zaznieval hlas obetí, ich svedectvá o tom, čo sa im stalo, s akým prístupom k problému sa stretli, čo im ublížilo a ubližuje a čo im naopak pomáha k zotaveniu sa z utŕžených rán.

Ak vytvárame v slovenskej spoločnosti atmosféru, ktorá obete skôr umlčiava než povzbudzuje prehovoriť, nedozvieme sa to, čo sa dozvedieť potrebujeme, aby sme mohli veci zmeniť k lepšiemu. 

Výskum o výskyte sexuálneho zneužívania v Cirkvi na Slovensku však doteraz nebol realizovaný a údaje o počtoch prípadov riešených cirkevnými autoritami nie sú transparentne dostupné.

Nakoľko rozšíreným javom je sexuálne zneužívanie?

Prípadov je rozhodne viac, než si sme ochotní pripustiť. Výskumy realizované na všeobecnej populácii ukazujú, že vo výskyte tohto javu sa nijako nelíšime od zvyšku Európy. Do pozornosti orgánov činných v trestnom konaní sa však dostane len špička ľadovca.

Počet prípadov zistenej kriminality zverejňuje Štatistický úrad Slovenskej republiky. Ten uvádza, že v roku 2020 polícia zistila 1 112 prípadov mravnostnej kriminality, ktorú reprezentujú najmä trestné činy ako znásilnenie, sexuálne zneužívanie, detská pornografia alebo kupliarstvo.

Niektoré formy sexuálneho zneužívania nemusia dosahovať intenzitu trestného činu, môžu však napĺňať definíciu sexuálneho obťažovania, tak ako je vymedzené v antidiskriminačnom zákone. V zmysle tohto zákona nemá byť žiadna forma sexuálneho obťažovania tolerovaná v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Výskum o výskyte sexuálneho zneužívania v Cirkvi na Slovensku však doteraz nebol realizovaný a údaje o počtoch prípadov riešených cirkevnými autoritami nie sú transparentne dostupné. 

Sexuálne zneužívanie detí je jedným z najťažších trestných činov na odhalenie a stíhanie, z veľkej časti preto, že často neexistujú žiadni svedkovia okrem obete

Nachádzajú obete dostatočnú pomoc a zadosťučinenie? Ako sme na tom s vyšetrovaním, objasňovaním a trestaním takýchto káuz? 

Práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, ako aj finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov (vrátane obetí mravnostnej kriminality) upravuje Zákon o obetiach trestných činov.

Na webe Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sú zrozumiteľnou rečou vysvetlené práva obetí, zároveň sú tam aj základné informácie o trestnom konaní a priebehu trestného konania, ako aj register akreditovaných subjektov poskytujúcich pomoc obetiam.

Podotýkam, že aby tieto subjekty získali akreditáciu, musia spĺňať zákonom definované podmienky a aj po udelení akreditácie sa kontroluje, nakoľko pri poskytovaní odbornej pomoci dodržujú štandardy kvality.

Základné informácie a usmernenie pre obete trestných činov sú dostupné aj v sieti informačných kancelárií, ktoré spadajú pod Ministerstvo vnútra SR a nachádzajú sa v každom krajskom meste. Toto je napríklad oblasť, kde by sa Cirkev pokojne mohla inšpirovať.

Pokiaľ ide o trestnoprávne konanie, v každej jeho fáze ide o proces, v ktorom kľúčovú rolu zohráva ľudský faktor.

Osoby, ktoré sú súčasťou tohto systému, majú rozdielnu úroveň vedomostnej výbavy, môžu byť nositeľmi predsudkov, môžu podliehať kognitívnym skresleniam (omylom v úsudku), môžu sa líšiť v miere pracovného zápalu, môžu byť v rôznej miere odolní voči rôznym tlakom, vrátane pokusov o korupciu. To všetko môže mať vplyv na to, ako sú dôkazy o trestnom čine zhromažďované a vyhodnocované.

Okrem toho, objektívne platí, že sexuálne zneužívanie detí je jedným z najťažších trestných činov na odhalenie a stíhanie, z veľkej časti preto, že často neexistujú žiadni svedkovia okrem obete.

V ideálnom prípade je právne posúdenie v tej či onej kauze v súlade s faktickým stavom. Neraz tomu tak však nie je. Toto sú reálne limity trestnoprávneho systému, ktoré sú vo vedeckej literatúre jasne pomenovávané. Ľuďom z právnických profesií je táto skutočnosť zrejmá, širokej verejnosti už menej.

Obdobné limity sa nutne vzťahujú aj na cirkevnoprávne procesy v kauzách sexuálneho zneužívania v Cirkvi. 

Kňazi často obetiam ponúkali len zbožné frázy, potrebu vyhľadania psychoterapie nespomínali alebo od nej výslovne odrádzali.

Zmenil sa postoj kňazov a duchovných v tejto téme k lepšiemu? 

V prostredí Katolíckej cirkvi na Slovensku sa dosiaľ nerealizoval výskum, ktorý by mapoval postoje kňazov k problematike sexuálneho zneužívania všeobecne, či ich postoje špecificky voči obetiam.

Môžem preto ponúknuť len názor, ktorý opieram o moje pozorovanie a skúsenosti. Keďže sa problematike systematicky venujem už dvadsať rokov, mám pomerne pestrú zbierku rôznych výrokov a odporúčaní, ktoré zazneli z úst kňazov, a obetiam viac poškodili, než pomohli.

Často totiž obetiam ponúkali len zbožné frázy, potrebu vyhľadania psychoterapie nespomínali alebo od nej výslovne odrádzali. No za posledné roky som stretla desiatky kňazov, ktorí mali záujem vzdelávať sa a konfrontovať svoje dovtedajšie predsudky.

Ešte stále je však príliš veľa tých, ktorí by mohli slúžiť ako exemplárne príklady Dunning-Krugerovho efektu - čím menej človek nejakej problematike rozumie, tým viac nadhodnocuje svoje schopnosti a kompetencie sa k nej vyjadrovať.

Je nebezpečné, keď si niekto myslí, že na pochopenie problematiky mu stačí zdravý rozum, intuícia, alebo že modlitbou dokáže preventívne poistiť, aby neurobil v prístupe k obeti žiadnu chybu.

Niektorí sa cítia byť kvalifikovaní pomáhať obetiam len preto, že ich už niekoľko duchovne sprevádzali. Obzvlášť ma znepokojuje, ak sa v mene pomáhania obetiam na ne vytvára nátlak.

Solidarita s obeťami sa v cirkevnom prostredí často redukuje na vznešený prísľub, že sa na ne bude pamätať v modlitbách. Zišlo by sa vytvárať viac príležitostí na otvorený dialóg s obeťami o tom, čo potrebujú a ako by sme im mohli efektívne pomôcť. 

Ak si páchatelia získajú dôveru ľudí vo svojom okolí, títo môžu byť voči zneužívaniu slepí.

Prípady zneužívania vychádzajú zväčša na povrch až po rokoch. Ako by však mohlo problém detekovať oveľa skôr najbližšie okolie?

Sexuálne zneužívanie je vo väčšine prípadov rafinovane maskované, pretože páchatelia manipulujú nielen obeťami ale aj sociálnym okolím.

 Ak si páchatelia získajú dôveru ľudí vo svojom okolí, títo môžu byť voči zneužívaniu slepí. Môže sa teda stať, že poznáme obete aj páchateľov, a pritom netušíme, že nimi sú.

Dôležité je správne zareagovať, ak sa náhodou dieťa o zneužívaní zdôverí. Návod na to, ako reagovať je dostupný na webe Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch.

Treba však podotknúť, že ľudia, ktorí sa o zneužívaní dozvedia, sú z toho často otrasení, sú vlastne sekundárnymi obeťami. Netreba sa zdráhať vyhľadať v takej situácii pomoc a oporu. Inak sa môže stať, že sekundárne obete nebudú schopné poskytnúť primeranú pomoc a oporu primárnym obetiam.

Je tiež dôležité, aby inštitúcie a organizácie, ktoré pracujú s deťmi, mali vypracované podrobné smernice týkajúce sa prevencie a intervencie v prípadoch sexuálneho zneužívania.

Ich súčasťou má byť (okrem iného) aj jasné pomenovanie toho, aké sú atribúty profesionálneho vzťahu ku klientom, a kedy sú hranice profesionality prekračované spôsobom, ktorý klientov ohrozuje alebo priamo poškodzuje. Porušenie alebo podozrenie z porušenia kódexu profesionálneho správania má byť nahlasované a následne dôkladne prešetrené.

Ak došlo alebo dochádza k vedomému porušovaniu pravidiel pri riešení podozrení zo sexuálnych deliktov kňazov, je to trestuhodné. Ak došlo k chybám, k omylom v úsudku, treba to transparentne vysvetliť a zároveň sa verejne ospravedlniť.

Aký podiel viny nesie duchovný, ktorý prípad sexuálneho zneužívania vo svojich radoch nepostrehne či neoznámi? 

Cirkevní predstavitelia nemajú magické schopnosti, ktoré by im umožňovali vidieť činy každého ich podriadeného či nadriadeného.

Je možné, že sa o prípadoch nedozvedia, pretože v nejakých situáciách prejavili voči problematike predsudky, a to ľudí odradí nahlasovať prípady. Rovnako je možné, že pre nedostatočné porozumenie problematike nevenujú niektorým podnetom dostatočnú pozornosť alebo ich vyhodnotia nesprávne.

Americký biskup Robert Barron k téme škandálov sexuálneho zneužívania v Cirkvi hovorí, že pred päťdesiatimi rokmi neboli ešte k dispozícii poznatky o tom, akú dynamiku a hrozné dôsledky tieto zločiny majú, ale „ak tomu nerozumieme teraz, sme slepí, hluchí a hlúpi“.

Ak došlo alebo dochádza k vedomému porušovaniu pravidiel pri riešení podozrení zo sexuálnych deliktov kňazov, je to trestuhodné. Ak došlo k chybám, k omylom v úsudku, treba to transparentne vysvetliť a zároveň sa verejne ospravedlniť.

Napokon aj pápež František hovorí, že „sila akejkoľvek inštitúcie nespočíva v tom, že by ju tvorili dokonalí ľudia, ale v jej vôli k ustavičnej očiste, v jej kapacite pokorne priznať chyby a napraviť ich“ 

Ak by si niekto trúfol vyrieknuť podozrenie na adresu osoby, ktorá je spoločnosťou vnímaná vo veľmi pozitívnom svetle, riskuje, že narazí na veľký odpor. 

Argentínskeho biskupa Zanchettu v marci odsúdili za sexuálne zneužívanie na štyri roky. Pred pár rokmi aj austrálskeho biskupa Wilsona. Kardinála Pella však obvinení zbavili. Zaoberajú sa súdy dostatočne aj prípadmi vyšších duchovných?

Súdy sa môžu zaoberať len tým, čo sa k nim dostane. Vo všeobecnosti, čím má osoba, ktorá sa dopustila trestného činu prominentnejšie postavenie, tým efektívnejšie môže svoju trestnú činnosť maskovať.

Ak by si niekto trúfol vyrieknuť podozrenie na adresu osoby, ktorá je spoločnosťou vnímaná vo veľmi pozitívnom svetle, riskuje, že narazí na veľký odpor. O týchto fenoménoch existujú vedecké štúdie i dokumentárne filmy. 

A pokiaľ ide o verdikty súdov, aby si súdy trúfli vyniesť verdikt, že konkrétna osoba spáchala konkrétny zločin, musia mať k tomu na stole dôkazy, ktoré to nespochybniteľne preukazujú.

Ak by mali čo i len päťpercentnú pochybnosť o vine obvineného, rozhodnú v jeho prospech.

S tým je späté reálne riziko, že vinný človek prekĺzne spravodlivosti pomedzi prsty. Také sú proste parametre trestného konania a teda aj limity pozemskej spravodlivosti.

Krivým obvinením nie je, ak obeť verila v pravdivosť toho, čo hovorila. Rovnako tak nejde o krivé obvinenie, pokiaľ sa trestný čin nepodarilo preukázať s dostatočnou mierou istoty.

Možno teda z toho, že v nejakom prípade polícia zastaví trestné stíhanie alebo súd vyriekne verdikt „nevinný“ vyvodiť, že to celé bolo vlastne krivé obvinenie? 

V takých prípadoch princíp prezumpcie neviny platí. Rovnako však naďalej platí princíp prezumpcie statusu obete.

Jediná okolnosť, ktorá by mohla znegovať princíp prezumpcie statusu obete je, ak by sa vylúčilo, že sa skutok vôbec stať mohol. Čo je azda len vtedy, ak údajná obeť a údajný páchateľ nikdy neboli v kontakte, ak nevznikla situácia, v ktorej by vôbec k deliktu mohlo dôjsť. 

Predpokladom pre krivé obvinenie je lživé obvinenie, teda úmyselné uvedenie nepravdy.

Krivým obvinením nie je, ak obeť verila v pravdivosť toho, čo hovorila. Rovnako tak nejde o krivé obvinenie, pokiaľ sa trestný čin nepodarilo preukázať s dostatočnou mierou istoty.

Spravidla pôjde o krivé obvinenie len v niekoľkých percentách prípadov z tých, ktoré boli skončené so záverom, že sa skutok nestal. Ale obvinenie z krivého obvinenia podlieha rovnakým nárokom na dokazovanie, ako akýkoľvek iný trestný čin.

Je dôležité ako sa o konkrétnych kauzách vyjadrujú predstavitelia inštitúcií alebo verejne činné osoby?  

Ako sa vyjadrujú v súkromí je ich súkromná vec. Ale pokiaľ sa chcú ku konkrétnym kauzám vyjadriť verejne, malo by byť pre nich imperatívom prikladanie rovnakej váhy princípu prezumpcie statusu obete ako aj princípu prezumpcie neviny.

Tendencia verejne sa zastať podozrivej osoby môže byť z ľudského hľadiska pochopiteľná, z hľadiska profesionálneho je ale zlyhaním.

Hľadaniu pravdy to vôbec nepomáha, práve naopak. Ak v nejakom prípade existuje viac než jedna obeť, ďalšie obete to efektívne umlčiava. Zároveň to môže vytvárať tlak na osoby, ktoré sa akokoľvek podieľajú na vyšetrovaní prípadu. 

Ak spravodlivosti nie je zadosťučinené, rany na duši obetí sa hoja o dosť ťažšie a pomalšie.

Čo ak orgány činné v trestnom konaní  prípad zamietnu, no skutok sa naozaj stal?

Okrem toho, že sme nezastavili konkrétneho páchateľa, povzbudí to v delikventnom konaní aj iných páchateľov, ktorí sa do pozornosti orgánov činných v trestnom konaní zatiaľ nedostali.

A samozrejme, ak spravodlivosti nie je zadosťučinené, rany na duši obetí sa hoja o dosť ťažšie a pomalšie. Veľa by o tom vedeli rozprávať psychoterapeuti a psychoterapeutky, ktorí sa venujú obetiam. Navyše, iné obete to môže odrádzať od toho, aby trestné činy oznámili a dali spravodlivosti šancu. 

Nemali by sa prípady medializovať až po uzavretí? 

Medializácia živých prípadov je ťažká téma. Má isté výhody aj nevýhody a veľmi záleží na dobe zverejnenia a rozsahu zverejnených informácií.

Spravidla nie je vhodné zverejniť informácie o preverovaní veci skôr, než polícia stihne zhromaždiť tie dôkazy, ktoré chce zhromaždiť bez toho, aby podozrivý vedel, že je podozrivý, napríklad zaistiť jeho elektronické zariadenia.

Pokiaľ sa predpokladá, že má páchateľ mnoho obetí, môže medializácia motivovať ďalšie obete k prihláseniu sa na polícii a tým zjednodušiť vyšetrovanie prípadu.

Medializácia však vždy predstavuje pre obete záťaž. Je na individuálnom posúdení, či a v akom rozsahu na to má konkrétna obeť silu.

Mnoho rôznych inštitúcií, ktoré kryjú páchateľov alebo sa nevhodne správajú k obetiam, je ťažké prinútiť k zmene prístupu, pokiaľ na ne nebude vyvinutý mediálny tlak. Hnevať sa na médiá, že sa tejto bolestnej téme venujú, nie je namieste.

Sám pápež František vyjadril novinárom vďaku za to, že reportujú o tom, čo je v Cirkvi zlé a že dávajú obetiam zneužívania hlas.