Najdôležitejšie bolo zachrániť dcéru

Kde ste boli a čo ste robili, keď vypukla vojna?

Boli sme doma, spali sme. Zobudili sme sa na strašné výbuchy. V živote som nepočula také zvuky. S manželom sme kontaktovali našich známych a zistili sme, že sa to začalo naraz vo veľkých mestách, ako Dnipro, Charkov, Kyjev. Pochopili sme, že sa začala vojna.

Čo to s vami urobilo?

Prvýkrát v živote si moje telo začalo žiť akoby nezávisle od mojej mysle. Hoci sa mi zdalo, že v hlave neprežívam paniku, telo bolo veľmi nervózne, triasla som sa.

Prečo ste sa rozhodli opustiť domov?

Rozhodnutie urobil môj manžel. Povedal mi: „Nevieme, ako sa to bude vyvíjať. Musíš odísť a zachrániť našu dcéru od toho všetkého.“

Mysleli sme si, že to bude trvať dva-tri mesiace, lebo nikto nevedel pochopiť, že sa niečo také môže stať v modernom svete a civilizovanej spoločnosti.

Manžel s nami nemohol ísť, muži museli zostať na Ukrajine. Ale vďaka moderným technológiám sme v kontakte často. Máme tradíciu, že v sobotu a nedeľu spolu raňajkujeme prostredníctvom videohovoru. On si pripraví svoje jedlo, my s dcérou svoje, a popri jedení sa rozprávame.