Nesadnime politikom na lep

Ako sa zvonka pozeráte na súčasnú politickú situáciu na Slovensku? Podobá sa v niečom českej?

Rovnako ako v Českej republike aj na Slovensku sme svedkami rastu populistických hnutí, ktoré sa zložitú situáciu snažia riešiť jednoduchými sloganmi, jednoduchým spôsobom. Nie je to záležitosť iba našich dvoch krajín, podobné trendy môžeme vidieť aj v ďalších štátoch strednej Európy.

Dá sa situácia na Slovensku a v Česku porovnať, aj čo sa týka extrémistických strán s prvkami fašizmu?

V Česku nie sú nacionalistické a fašizujúce tendencie natoľko silné, aj keď sú tiež prítomné. U nás ide najmä o sociálny populizmus. Všetko to vychádza zo špecifickej histórie oboch našich národov, pretože do toho, ako v súčasnosti vyzerá rozloženie politických síl, sa premietajú aj historické skúsenosti.

V Českej republike sa napríklad začala diskusia na tému normalizácie. Na Slovensku si zasa všímam pokusy diskutovať na tému Slovenského štátu. Pri poslednom výročí SNP bolo pre mňa prekvapujúce i zaujímavé sledovať, ako bolo rôznymi politickými prúdmi interpretované.

I tým, že sa zdôrazňovala osoba Gustáva Husáka, ktorý má v Česku negatívne konotácie, kým na Slovensku až tak nie, pretože sa snažil presadzovať slovenské národné záujmy.

Aj mnohí slovenskí katolíci mi povedali, že Husák má zásluhu na uznaní Slovenska ako samostatnej cirkevnej provincie v roku 1977. To jeho negatívnu rolu relativizuje. Akoby sa teda vracal naratív, že Gustáv Husák bol veľká osobnosť slovenských dejín.

Predvolebné komentáre i kampane niektorých strán hovoria, že Slovensko týmito voľbami rozhodne, či bude pokračovať v demokratickom smerovaní alebo sa obráti k autokratickým režimom. Aký vývoj ako historik predpokladáte?

Otázka je, ako bude vyzerať rozloženie síl, lebo v čase tohto rozhovoru to ešte nie je úplne jasné. Môže rozhodnúť rad okolností. Aj naše voľby v roku 2021 dopadli veľmi tesne.

Koalícia SPOLU zvíťazila nad hnutím ANO iba malým rozdielom. Veľkú rolu pri zostavovaní vládnej koalície zohralo i to, že niektoré strany, ktoré situáciu mohli ovplyvniť, sa do parlamentu nedostali. Situácia na Slovensku teda momentálne nie je úplne jasná.

Pokiaľ by sa však strany, ktoré chcú zachovať prozápadné smerovanie, dohodli, tak by stále mohli mať väčšinu. Silnú podporu majú tak strany hlásiace sa k populistickému vnímaniu reality – či už napravo, alebo naľavo – , ako aj strany, ktoré využívajú súčasnú geopolitickú situáciu, napríklad ukrajinskú kartu.

Tak to bude, samozrejme, aj v Česku, pretože aj u nás silnejú hlasy proti pomoci Ukrajine, či už vojenskej, alebo utečencom. Na Slovensku jeden z posledných prieskumov ukázal, že približne tretina obyvateľstva by súhlasila, aby sa Slovensko dostalo pod ruský vplyv.

Je tiež zaujímavé v predvolebných vystúpeniach so silným manipulatívnym charakterom sledovať vysokú frekvenciu používania slova fašizmus, ktorá slúži hlavne na dehonestáciu protivníka.

Čo je podľa vás príčinou tohto záujmu o ruský vplyv aj napriek tomu, že Rusko rozpútalo vojnu u našich východných susedov a 40 rokov ideologicky okupovalo naše krajiny?

Použil by som paralelu s konzervatívnym katolíckym pohľadom na svet, v ktorom pre niektorých veriacich môže Rusko znamenať záštitu v boji za tradičné hodnoty. Napríklad že je proti genderovým tendenciám či proti podpore homosexuálov. Rusko je v tomto smere idealizované.

Samozrejme, sú tu aj predstavitelia katolíckeho disentu, ktorí spoluprácu s Ruskom podporujú, napríklad Ján Čarnogurský. To sú zaujímavé veci, keďže na Slovensku bola historická skúsenosť s ruským vplyvom skôr negatívna, ale v kolektívnej pamäti viac pretrvali pozitívne skúsenosti so slovanským pohľadom na Rusko.

Sme svedkami aj toho, že politici, ktorí sa prezentovali extrémistickými, fašistickými názormi, sa dnes spájajú so zväzom protifašistických bojovníkov.

Áno, to bolo aj pre mňa veľmi prekvapujúce. Akoby sa prepisovala história. Zo strany extrémistických nacionalistických kruhov sa zrazu zdôrazňuje pozitívna rola SNP.

Pritom v dobe, keď bolo Kotlebovo krídlo silné, bolo SNP, naopak, považované za niečo negatívne. Toto je zaujímavý obrat, ktorý ukazuje, aké dôležité je vyznať sa vo vlastnej histórii. Aby ľudia nesadali na lep takýmto a podobným premetom.

Veľa ľudí spomína na časy komunizmu ako na lepšie. Čo hovoríte na takýto spomienkový optimizmus?

Nie je to iba záležitosť Slovenska. Vyskytuje sa v mnohých postkomunistických štátoch vrátane Českej republiky. Z dedičstva komunizmu si veľa ľudí odnáša pocit, že vtedy bolo predsa len materiálne lepšie.

To je však skutočne spomienkový optimizmus, pretože z vlastnej skúsenosti, keď som bol ešte malý chlapec, si pamätám, že situácia ekonomicky vôbec optimistická nebola. Ľudia však boli presvedčení, že svet bol v tej dobe oveľa prehľadnejší. Bol jednoduchší na ich vnímanie.

V tomto by som videl dôvod spomienkového optimizmu. Súčasný svet je príliš zložitý, má veľa problematických momentov, nejednoznačne je napríklad prijímaná aj vojna na Ukrajine.

Títo ľudia dávajú najavo, že by sa chceli vrátiť do sveta, kde je všetko prehľadnejšie. Využívajú to súčasní populisti, ktorí veľmi dobre pracujú aj s atmosférou strachu z neznámeho. Strach v spoločnosti využívajú vo svoj prospech.

Často sa spomína návrat ku kultúrnym a náboženským koreňom. Vzdialilo sa Slovensko od tých svojich?

V tomto je to tiež podobné ako v Česku. Ide o to využiť otázku náboženstva vo svoj prospech. Myslím si, že pokým sa Cirkev i ľudia snažia žiť kresťansky radikálne, to znamená v duchu evanjelia, tak sú schopní čeliť aj tendenciám, ktoré sú z ich pohľadu negatívne – protikresťanská kultúra či sekularizácia spoločnosti.

Závisí to od toho, ako osobne človek pristupuje k svojej viere. Pretože – ako neustále prízvukuje pápež František – viera by sa nemala stať ideológiou, čiže niečím, čo vytiahneme ako palicu na protivníkov, keď s nimi nesúhlasíme. Viera sa má predovšetkým radikálne žiť. Tak sa potom dá čeliť aj protikresťanským tendenciám.

Čo nám príbehy obetí komunistického a nacistického režimu hovoria o tom, ako zastávať svoju vieru, keď situácia nie je ideálna a máme pocit, že nás vytesňujú?

Musím poznamenať, že akoby sa zabudlo, že ľudia, ktorí teraz prichádzajú s kresťanskými heslami, v dobe normalizácie v 70. a 80. rokoch stáli proti kresťanskej kultúre a snažili sa ju zlomiť, marginalizovať, vytesniť.

To bolo evidentné viac v Česku ako na Slovensku, kde si ľudia viac uchovali kresťanský charakter. Naopak, tí, ktorí sa postavili proti komunistickému režimu, to často robili s hlbokým kresťanským presvedčením. Skutočne sa snažili aktívne žiť Kristovo evanjelium a boli to veľmi veľké osobnosti.

Po roku 1989 mala každá z nich iný vývoj, ale počas totality sa snažili vytvárať aktívne kresťanské spoločenstvo, ktoré by čelilo diktátorským tendenciám.

Spomenul by som Františka Mikloška, biskupa Petra Dubovského, tajného biskupa Jána Chryzostoma Korca, Vladimíra Jukla či Antona Srholca ako veľké osobnosti, ktoré sa výrazne zapísali do kresťanského protidiktátorského života.

Pri páde totality zohrala veľkú úlohu tajná Cirkev, spomeňme napríklad sviečkovú manifestáciu. Môže Cirkev aj dnes ovplyvniť situáciu v spoločensko-politickom dianí?

K tej sviečkovej manifestácii by som povedal, že práve na tejto udalosti vidíme, prečo si nemôžeme idealizovať komunistický režim. V roku 1988 sa v rade štátov okolo nás začal komunistický systém drobiť.

Pri sviečkovej manifestácii však režim v Československu preukázal obrovskú brutalitu proti pokojnému zhromaždeniu veriacich. Boli napádaní vodnými delami, poštvali na nich psov a podobne.

Bol to veľmi tvrdý, krutý zásah, ktorý vzbudil pobúrenie a vlnu solidarity aj zo strany Cirkvi v Česku. Kardinál Tomášek sa vtedy ohradil voči vtedajšiemu banskobystrickému biskupovi Ferancovi, ktorý brutálny zásah schvaľoval.

A ako teda môže súčasná Cirkev vstupovať do diania?

Povedal by som, že návod dal pápež František pri návšteve Slovenska pred dvoma rokmi. Vyzýval, aby bola Cirkev kreatívnejšia v tom, ako šíriť evanjeliovú zvesť. Výzva pre Cirkev na Slovensku je, aby sa zaujímala o to, o čo sa zaujímajú ľudia, a snažila sa s nimi viesť dialóg.

Ten dialóg je možné viesť aj s tými, ktorí nie sú veriaci alebo sa k Cirkvi nestavajú úplne pozitívne. Sú tu však hodnoty ako solidarita, spoločenská spolunáležitosť, pri ktorých Cirkev môže s týmito ľuďmi nadviazať komunikáciu.

To je dôležitý pojem sociálnej náuky Cirkvi – hľadať cestu k spoločnému dobru. To je spôsob, akým môže Cirkev vstupovať do diania. Nie politickými vyhláseniami, ale tým, že na základe evanjelia poukáže na to, že v spoločnosti nie je potrebné šíriť atmosféru strachu a nenávisti. Tak môže dávať návod svojim veriacim.

Aký odkaz by ste mali pre slovenských voličov?

Nemalo by sa zabúdať na to, čo sa na Slovensku stalo. I pod veľmi ľúbivými heslami dochádzalo k veľkým zločinom a tvrdému prenasledovaniu.

Zároveň vidím potrebu rozlišovať medzi tým, čo sa tvári ako kresťanské a čo ním skutočne je. Pre mňa je kresťanstvo náboženstvo lásky, pokoja a vytvárania spoločenských mostov. O to sa snaží aj pápež František.