Rád by som vzbudil nadšenie a radosť

Kedy a prečo sa zrodila myšlienka, že napíšete knihu o entuziazme?

Tak ako píšem hneď v úvode knihy – entuziazmus, radosť, to je jedna z  charakteristických vlastností mojej osobnosti. A aj mojej služby najprv ako kňaza, potom ako nuncia a biskupa.

Ako svoje biskupské motto som si vybral myšlienku, že evanjelium treba ohlasovať s radosťou, nadšením. Prečo teda vznikla potreba napísať túto knihu? Predovšetkým musím povedať, že tu bola príležitosť, a to štyridsať rokov mojej diplomatickej služby pri Svätej stolici.

Bol máj 1985, keď som vycestoval do indonézskej Jakarty. Štyridsať rokov je v Biblii veľmi dôležité číslo, ktoré ukazuje plnosť a skúsenosť. Ďalším zásadným prvkom bolo to, že súčasná literatúra, a to nielen duchovná, dáva veľký dôraz na tému osamelosti.

Predovšetkým v západnej spoločnosti táto téma znepokojuje. Osamelosť vedie k vzďaľovaniu, oddeľovaniu od občianskej angažovanosti, ktorá sa kedysi nazývala občianskym záujmom.

Ľudia majú tendenciu uzatvárať sa do seba. Dištancujú sa od inštitucionálneho sveta a vytvárajú si vlastný svet. Svojou knihou by som rád vzbudil v druhých nadšenie a radosť.

Z čoho čerpáte nadšenie vy?

Vnímam to ako niečo prirodzené. Bol som totiž doslova vychovaný k radosti a nadšeniu. V seminári, kde som študoval už od chlapčenského veku, sme mali vychovávateľov, ktorí nám zasadili do srdca túžbu byť optimistami, veriť v nádej a odvolávať sa na slávnu vetu svätého Pavla, že máme byť vždy radostní.

V období mojej formácie v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia bola západná spoločnosť veľmi znepokojivá. Bolo v nej mnoho spoločenského napätia, protestov, vážnych výziev. V tomto kontexte nám predstavení prízvukovali, že musíme byť kňazmi radosti, nadšenia a nádeje.