Bošany ďakovali za otca kardinála

Veľprepošt nitrianskej sídelnej kapituly Štefan Vallo predniesol homíliu, v ktorej okrem iného povedal:

Keď sa mi dostalo tej cti mať homíliu na dnešnej slávnosti pri príležitosti stého výročia narodenia otca kardinála Jána Chryzostoma Korca tu v jeho rodných Bošanoch, tak som si otvoril Lekcionár a pozrel si čítania na dnešnú Štvrtú nedeľu v Cezročnom období, ktorú dnes slávime.

A hneď ma zaujala prvá veta z dnešnej bohoslužby.

Je zo starozákonnej Knihy Deuteronómium: Pán, tvoj Boh, z tvojho národa a z tvojich bratov vzbudí ti proroka ako ja.

Tieto slová, ako sme počuli, povedal Mojžiš izraelskému ľudu.

Bolo to tesne predtým, ako mali zaujať prisľúbenú zem, ale on do nej nevošiel a zomrel.

Keď však Mojžiš umrel, všetci Izraeliti pocítili určitú prázdnotu.

Ľud ostal ako ovce bez pastiera.

Boh mu však prišiel na pomoc, posielal mu prorokov, svojich poslov, aby mu tlmočili jeho vôľu.

Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov - čítame v Liste Hebrejom.

V týchto dňoch prehovoril k nám v Synovi.

A práve v tomto Synovi, Mesiášovi, Ježišovi Kristovi sa to prisľúbenie najdokonalejšie splnilo.

On sa stal vodcom nového Božieho ľudu do zasľúbenej zeme.

Keď začal svoje verejné účinkovanie, počuli sme to v evanjeliu minulej nedele, začína slovami:

Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.

A toto jeho ohlasovanie malo takú silu, že svätý Marek píše v tom dnešnom evanjeliu, ako sme počuli, že keď Ježiš vošiel v sobotu do synagógy v Kafarnaume a učil, tak reakcia poslucháčov bola: žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.

Pýtali sa: Čo je to? Nové učenie s mocou. Aj nečistým duchom rozkazuje a oni ho poslúchajú.

Áno, Ježiš nám priniesol nové učenie, radostnú zvesť evanjelia, prišiel nám povedať všetko o Otcovi, čo máme vedieť a robiť, aby sme sa dostali do jeho kráľovstva.

Ale aj my, novozákonný Boží ľud, žijeme v ustavičných nebezpečenstvách ohrozujúcich našu spásu.

V každodennom živote potrebujeme veľa sily a svetla.

Potrebujeme Božiu múdrosť, aby sme sa vedeli správne rozhodovať, akým smerom sa uberať, čo veriť a čo robiť v tomto svete, v ktorom je toľko mienok a názorov, toľko návodov, čo sa nám natískajú, a toľko lákavých sľubov šťastia, ktoré ľahko dokážu strhnúť.

Ani my však nie sme bez pomoci.

Pán Boh nás v tomto svete neponecháva na vlastné sily.

Dáva nám svoje slovo vo Svätom písme a svoju silu vo sviatostiach.

A dáva nám aj prorokov, ktorí nás majú posilňovať, povzbudzovať, burcovať, ale aj napomínať, aby sme sa vedeli vzoprieť zlu a neschvaľovať ho.

Pán, náš Boh, z tohto národa, z tejto farnosti, z tejto obce, z vašich bratov vzbudil nám pred sto rokmi takéhoto proroka.

Pred týždňom minulú nedeľu apoštolský nuncius na Slovensku Nicola Girasoli v nitrianskej katedrále, kde je otec kardinál pochovaný a kde sme tiež oslavovali storočnicu jeho narodenia, povedal aj toto: prorocké slová kardinála Korca sú pre nás všetkých stále veľmi živé.

Jeho pamiatka a odkaz nám svietia na cestu, aby posilňovali našu vieru a nádej.

A preto, bratia a sestry, sme dnes tu, v tejto farnosti, kde sa pred sto rokmi, 22. januára 1924, narodil.

Preto dnes sme tu v tomto kostole, kde - ako pán dekan povedal - na druhý deň bol pokrstený, tu pristúpil k prvému svätému prijímaniu.

Tu prijal sviatosť birmovania, tu od svojich siedmich rokov miništroval.

Preto sme dnes tu, aby sme spolu s vami jeho rodákmi poďakovali Pánu Bohu za tento veľký dar, ktorý v ňom dal v ňom Cirkvi i národu.

A pritom vieme, že jeho životná cesta sa mohla vyvíjať celkom inak.

V jednom zo svojich listov, ktorý otec kardinál napísal z väzenia vo Valdiciach a ktoré jeho matka všetky odkladala, 16. augusta 1964, v tomto liste svojim drahým do Bošian píše takto:

V týchto dňoch som si trochu zaspomínal.

Práve je to 25 rokov, čo som s kufríkom odišiel študovať do Ružomberka. Ako to ubehlo.

Ale čo všetko som medzitým prežil, spoznal, nadobudol.

Veselé i trpké, vážne i dobrodružné.

A to všetko formovalo môj život.

Som dnes rád a chválim chvíľu svojho niekdajšieho rozhodnutia.

Mnohé veci by sa bez tohto môjho rozhodnutia v roku 1939 boli iste vyvíjali ináč.

Áno, bratia a sestry, a kardinál to viackrát zdôrazňoval, chýbalo len niekoľko dní, on mal vtedy 15 rokov, skončil meštiansku školu v Chynoranoch a s tým kufríkom by bol odišiel do Zlína do Baťovej školy.

Ale vtedy - ako otec kardinál hovorí - prišiel mu list od jeho spolurodáka tu z Bošian, priateľa Klementa Fábika, ktorý odišiel k jezuitom do Ružomberka a ktorý predstavenému jezuitských novicov hovoril aj o ňom.

A predstavený mu kázal napísať list a pozvať ho do Ružomberka.

A tak s kufríkom odišiel nie do Zlína, ale do Ružomberka.

Božie cesty i cesty povolania sú naozaj nevyspytateľné.

My keď sme tu dnes v jeho rodisku pri tejto slávnosti, skúsme si položiť otázku:

Čo máme robiť? Ako môžeme pomôcť tomu, aby nielen tu vo vašej farnosti, ale aj na celom našom Slovensku sme mali nové povolania?

Aby sme mali nových prorokov. Aby ich Boh vzbudzoval.

Áno, vieme, Boh je ten, ktorý vzbudí, ktorý povoláva.

U otca kardinála môžeme povedať, že tou poslednou kvapkou, ktorú Boh vložil do jeho života, bol ten list z Ružomberka.

Tam sa začala jeho cesta ku kňazstvu.

Ale vieme, akú mal veľkú radosť z toho, keď po 63 rokoch od svojej tajnej kňazskej vysviacky mohol vysvätiť svojho mladého spolurodáka tu z Bošian.

A potom tu od vás z Bošian boli ďalšie povolania: traja diecézni kňazi, dvaja z Bošian, jeden z filiálky Práznovce, a dvaja rehoľní kňazi – jezuita a salezián.

Päť nových kňazských povolaní za posledné roky.

A tiež ďalšie aj rehoľné ženské povolania.

A tak opäť tu zaznieva otázka: Ako môžeme pomôcť novým povolaniam?

Aby ich Boh vzbudzoval. Aby vzbudzoval nových prorokov.

Tu by som poukázal na dve veci: prvá je rodina.

A znovu by som tu citoval jeden z listov otca kardinála, ktorý písal z väzenia vo Valdiciach.

Píše takto: Drahá mama, otec, moji všetci.

Mám pred sebou váš list a čítam ho už po toľký raz od začiatku do konca.

Drahá mamička, museli by ste hádam byť celkom na mojom mieste, aby ste celkom pochopili, ako som sa tešil z vašich riadkov.

Nie že by ma boli zastihli azda v slzách alebo smútku - to nie.

Ale dotkli sa čohosi veľmi živého vo mne.

Neviem odhadnúť, čo by môjmu životu a mojej práci v tých rokoch bolo chýbalo bez vášho povzbudivého a láskavého zázemia vašej rodiny.

Ak ste, na druhej strane, aj vy popri všetkých mojich nedostatkoch získali za tie roky niečo cezo mňa, potom si tým vďačnejšie ukladám do duše spomienky na roky prežité s vami.

Drahá mama a otec, pri spomienke na váš domov si uvedomujem, že človekovi je dané zapájať veci sveta do ľudského života, vtláčať veciam ľudský zmysel.

Čím väčšia láska nás pritom vedie, tým prenikavejšie meníme svoje prostredie na rodinný domov.

Útulnosť nášho domova nezávisí potom ani tak od hrúbky kobercov, od politúry nábytku a iných dobrodení, i keď sú tiež ozajstné dobrodenia.

Útulnosť nášho domova závisí omnoho viac od našich láskavých vzťahov.

Od ducha domova, od toho, či všetky veci sú u nás zapojené do služby rodiny, jej jednoty a vzájomnej oddanosti, od vyváženého úsilia o duchovné i telesné.

Vtedy náš život rastie a bohatne, je plný zmyslu, silný i v utrpení, verný v ťažkostiach, múdry v nárokoch, šťastný i v drobných radostiach každého dňa.

Takýto bol váš domov – píše otec kardinál.

Povzbudivé a láskavé zázemie rodiny.

To je to, za čo otec kardinál v tomto liste ďakuje svojim rodičom a svojim blízkym.

Veď aj tu už niekde v takejto rodine začalo jeho povolanie.

Jeho otca som už nepoznal.

Keď som prišiel do Bošian, on už bol mŕtvy.

Ale pán kardinál o ňom hovorí, že má takú pravú mužskú zbožnosť. Takú korcovskú, bošiansku.

Mama zomrela v tom roku, keď som prišiel.

Niekoľko prvých piatkov som ešte bol u nej a tiež som ju pripravoval pred smrťou sviatosťami zomierajúcich.

Bola to útla žena, mám ju pred očami, mala vtedy už 93 alebo 94 rokov, z jej tváre vyžarovala dobrota.

Sedela vo svojej fotelke, na stolíku mala modliacu knižku a v rukách ruženec.

Kiežby sme mali viac takýchto matiek, takýchto otcov, takéto rodiny.

Bratia a sestry, viete, Pán Boh práve z takéhoto národa, z nášho národa, keď budeme mať takéto rodiny, bude vzbudzovať nové povolania, nových prorokov.

A druhá vec a povedal by som, že je najdôležitejšia, ako pomáhať povolaniam, je modlitba.

Pápež Benedikt XVI. povedal na stretnutí s kňazmi a diakonmi vo Freisingu, keď bol na svojej prvej návšteve Nemecka, takto: proste Pána žatvy.

To znamená, že my nemôžeme jednoducho vyprodukovať, vyrobiť povolania.

Povolania musia pochádzať od Boha.

Na rozdiel od iných profesií jednoducho nemôžeme cieleným manažmentom, použitím správnej reklamy alebo presnej stratégie získavať a verbovať ľudí.

Volanie, ktoré pochádza z Božského Srdca, si musí nájsť cestu do srdca človeka.

Naša spolupráca je práve preto nevyhnutná, aby sa volanie dostalo do sŕdc ľudí.

Prosiť o to Pána žatvy predovšetkým znamená v prvom rade sa modliť za to, naliehať na jeho srdce.

Viem, drahí bratia a sestry že vy tu v Bošanoch ste sa každý deň modlili a modlíte aj za kňazov, aj za nové povolania.

Viem, že máte tu adorácie, kde o to prosíte, prvé štvrtky, počas ktorých sa svätá omša slúži za nové povolania, a mnohé iné aktivity.

Pokračujte v tom.

Proste Pána žatvy, aby spomedzi vás vzbudil ďalších robotníkov, aby úroda, ktorá dozrieva v ľudských srdciach, bola zhromaždená do sýpok večnosti a stala sa trvalým Božím spoločenstvom radosti a lásky.

A verím, že v tomto vám tu v Bošanoch, ale i nám všetkým na Slovensku z výšin nebies bude pomáhať otec kardinál, ktorého sme si dnes pri príležitosti stého výročia jeho narodenia prišli tu k vám do Bošian uctiť.

Ale predovšetkým na prvom mieste sme prišli poďakovať Bohu za to, že nám vzbudil z nášho národa, z našich bratov, takéhoto proroka.

Na záver by som vám chcel povedať aj niečo osobné.

Poznal som otca kardinála od 80. rokov minulého storočia, keď som bol ešte bohoslovcom v kňazskom seminári v Bratislave.

V januári 1988 som prišiel sem do Bošian za farára a stretnutia s ním  boli už častejšie.

Pravidelne chodil k mame, pokiaľ žila, a potom na cintorín.

Vždy sa zastavil na fare.

Keď som aj nebol doma, našiel som na okne svojej izby kresťanské samizdaty, ktoré mi tam položil.

Prvé verejné a slávnostné stretnutie bolo 31. decembra 1989.

Vtedy prišiel už ako biskup so všetkými biskupskými insígniami.

Inak sú to tie insígnie, ktoré pánovi kardinálovi daroval dnes už svätý pápež Pavol VI. v roku 1969, keď bol v Ríme.

Vtedy to bola nedeľa, sviatok Svätej rodiny.

A povedal: Prišiel som k svojej rodine, do spoločenstva veriacich mojej rodnej obce.

Potom to veľa stretnutí tu v Bošanoch nielen pri rôznych liturgických sláveniach, ale aj nečakaných, keď sa zastavil, vracajúc sa z pastoračných z ciest v diecéze.

Jedno takéto stretnutie bolo nezabudnuteľné a vy si to pamätáte.

Bolo to v januári roku 1994, vtedy slávil svoju sedemdesiatku a po svätej omši požehnal nové pastoračné centrum prestavané z bývalej cirkevnej školy.

 

Verejný priestor v obci Bošany už nesie názov Námestie Jána Chryzostoma kardinála Korca. Snímka: Tibor Ujlacký

 

Tu sa stretol najskôr s mužmi a potom po litániách so ženami.

Bolo to množstvo srdečných stretnutí a rozhovorov.

Veď tu boli jeho blízki, jeho spolužiaci, susedia a známi.

Večer už značne unavený, keď odchádzal, povedal: Toto boli moje primície v Bošanoch, ktoré som tu predtým nemohol mať.

Nezabudnem ani na to posledné stretnutie s ním tu v Bošanoch v júli 1997.

Vtedy prišiel na faru a povedal mi, že chce, aby som prišiel do Nitry na hrad.

Tam už to boli každodenné stretnutia s ním počas 8 rokov, ale aj tých posledných 10 rokov, keď už bol emeritným biskupom, bývali sme vedľa seba v susedných domoch pod hradom. Aj tam sme sa stretávali.

A keď dnes tu v Bošanoch spoločne ďakujeme Pánu Bohu za otca kardinála, ja osobitne ďakujem za všetky stretnutia s ním.

Veď som sa pri nich mohol mnoho naučiť, povzbudiť, dorásť a formovať sa.

Bože, vďaka za otca kardinála, vďaka ti, Bože, za tento veľký dar pre túto obec, pre Nitriansku diecézu, pre naše Slovensko, ale i pre celú Cirkev.

-RED-