Vatikán schválil verejnú úctu na Zvire

Dikastérium vyhovelo žiadosti prešovského arcibiskupa pre katolíkov byzantského obradu Jonáša Maxima. Ten v nej poukázal na nespočetné úprimné spovede, obrátenia a „mnohé duchovné plody, ktoré získavajú pútnici, čo neprestávajú toto miesto navštevovať“ ani napriek tomu, že údajný jav sa skončil pred tridsiatimi rokmi.

Kardinál Victor Manuel Fernández adresoval list s rozhodnutím vladykovi Maximovi. Zdôraznil, že nihil obstat neznamená uznanie nadprirodzenej pravosti údajných zjavení, ale „umožňuje schváliť verejný kult a oznámiť veriacim, že ak chcú, môžu sa bez obáv priblížiť k tejto duchovnej ponuke“.

Dikastérium analyzovalo posolstvá, ktoré sa s týmto miestom spájajú. V liste kardinál Fernández uvádza, že obmedzený počet posolstiev obsahuje „určité nejasnosti a menej zrozumiteľné pasáže“.

Prihliadol však na to, že doktrinálna komisia sa už prípadu venovala a v správe z roku 2011 uviedla predpoklad, že ide o dôsledok vnútorného výkladu údajných vizionárok. Tieto ojedinelé posolstvá totiž neboli sprostredkované ako priame slovné zjavenia, ale ako vnútorné skúsenosti a ten, kto ich prežíva, sa ich snaží vyjadriť slovami, ktoré sú nevyhnutne nepresné.

Z tohto dôvodu sa biskupovi odporúča zverejniť zbierku posolstiev, „ktorá vylúči tie vyjadrenia, čo by mohli viesť k nedorozumeniu alebo znepokojovať vieru jednoduchých ľudí“.

Údajné zjavenia sa začali 5. augusta 1990 tri kilometre od Litmanovej, malej obce s tradíciou byzantského katolicizmu v  horách severného Slovenska. Týkali sa troch detí: Ivetky Korčákovej (11 rokov), Katky Češelkovej (12 rokov) a Mitka Češelku (9 rokov).

Panna Mária sa mala predstaviť titulom Nepoškvrnená Čistota a údajne vyzývala na to, aby sme boli radostní a žili jednoduchý život. Výpovede však obsahovali aj viaceré nejasnosti o chápaní hriechu či odpustenia, ktoré dikastérium označilo za „neprijateľné“.