S dôverou a prijatím pokračujte v diele laboratória viery

Pápeža v mene prítomných privítal v chráme predseda Konferencie biskupov Grécka Sevastianos Rossolatos. Ako povedal, globalizácia a sekularizácia oslabili spoločenskú podporu tradičnej viery a ukázali i nedostatky v spôsobe pestovania viery.

Vzťahy Katolíckej cirkvi so štátom sa podľa jeho slov veľmi uľahčili zákonom z roku 2014, ktorý ustanovuje právnu subjektivitu Katolíckej cirkvi v Grécku.

Konferencia biskupov Grécka (Svätá synoda katolíckej hierarchie Grécka) bola zriadená v roku 1965 a spája latinských i východných biskupov Grécka. Aktuálny predseda je emeritným arcibiskupom Atén.

Pred prejavom Svätého Otca si prítomní vypočuli dve svedectvá. Prvé vyrozprávala rehoľná sestra Maria Virgenová, pôvodom z Argentíny, z rehoľnej rodiny vteleného Slova, ktorej komunita sestier služobníc sa venuje službe ľuďom na malých ostrovoch v Egejskom a Iónskom mori.

Prezradila, že povolanie k zasväteniu, aby „zachraňovala duše“, jasne zachytila už vo veku 14 rokov, a bolo to „také silné, že nebolo pochýb, že pochádza od Boha“. Ako 18-ročná vstúpila do noviciátu, ktorý bol jej „najšťastnejším obdobím v živote“.

Po formácii bola poslaná spoluzaložiť komunitu na grécky ostrov Tinos a spolu s ďalšími troma rehoľníčkami slúžiť v mariánskej svätyni. Sestra Maria prišla do Grécka bez znalosti reči, ktorú si postupne osvojila. U domácich obyvateľov ju najviac zaujala pohostinnosť a ich túžba po Bohu.

Považuje za veľkú milosť pokračovať tam v službe, ako to robia už toľko rokov jezuiti a uršulínky.

Svoje svedectvo uzatvorila slovami: „Sme ochotné obetovať svoj život pre Grécko a pracovať pre duše na Božiu slávu, vydávať svedectvo o vtelenom Slove, vteľovať ho do všetkých ľudských vecí, čo je špecifickým cieľom nášho inštitútu, v skutkoch milosrdenstva pre deti, mladých ľudí a dospelých, zasievať v nich túžbu po svätosti.“

O svoje svedectvo sa ďalej podelil laik menom Rokos z ostrova Tinos, ktorý sa presťahoval do Atén a zažil každodenné spolužitie a spoluprácu s pravoslávnymi veriacimi.

Práve jeho rodina v Grécku predstavuje jednotu Katolíckej cirkvi s Pravoslávnou cirkvou. Ako povedal, „s manželkou Nitsou, pravoslávneho vyznania, zbožnou na grécky spôsob, sme vychovávali naše deti, ktoré chodili do katolíckych škôl.

Chodili za mnou na nedeľnú liturgiu a dokonca prijímali sviatosti“. Ale keď mali deti 17 rokov, nastal zvrat a deti sa odvrátili od náboženskej praxe, stavali sa k tomu s ľahostajnosťou a iróniou.

Rokos sa zveril v modlitbe, radil sa so spovedníkom a potom začal dialóg so svojimi deťmi. A práve v dialógu vyplynulo, že chlapci v Boha veria, ale podľa nich časy sa zmenili a od Cirkvi žiadajú niečo iné. A povedali mu: „Žiadny strach. Sme s tebou. Sme jednotní, ako si nás to naučil.“

A práve to, že sa podelili o svoje pocity, vytvorilo rovnováhu. Rokos na záver dodal: „Reakcia našich detí mi pomohla vidieť na vlastné oči ich každodenný život v miešanej rodine, pracovnom a spoločenskom prostredí, kde sú v menšine.

Ale to, že zažili túto jednotu so svojimi susedmi, ktorú zažili doma a v škole, bolo nakoniec pozitívom nášho rozhovoru.“

Po svedectvách sa ujal slova pápež František. „V rámci tohto bohatého dedičstva sa tu v počiatkoch kresťanstva vytvorilo určité laboratórium na inkulturáciu viery, vedené múdrosťou mnohých otcov viery, ktorí svojím svätým životom a svojimi spismi predstavujú osvetľujúci maják pre veriacich každej doby.

Ale ak sa opýtame, kto začal stretnutie medzi pôvodným kresťanstvom a gréckou kultúrou, myšlienky nás nepovedú inak než k apoštolovi Pavlovi. Je to on, ktorý otvoril laboratórium viery, ktoré spojilo tieto dva svety.“

Pripomenul, že to apoštol Pavol urobil práve tu, „ako to rozprávajú Skutky apoštolov: prišiel do Atén, začal kázať na námestiach a vtedajší učenci ho zaviedli na areopág (porov. Sk 17, 16 - 34), ktorý bol radou starších, znalých múdrosti, ktorí posudzovali záležitosti verejného záujmu.

Zastavme sa pri tomto príbehu a dajme sa viesť na našej ceste Cirkvi dvoma postojmi apoštola Pavla, ktoré sú užitočné pre náš súčasný vývoj viery“.

Prvým postojom apoštola Pavla, ktorý pápež František zdôraznil, je dôvera. „Keď prišiel do Atén, berú ho ako tlčhubu a vedú ho pred areopág ako nevítaného hosťa. Neprežíva teda moment víťazstva; napreduje v poslaní v náročných podmienkach.

Možno v mnohých chvíľach našej cesty aj my pociťujeme námahu a neraz frustráciu z toho, že sme maličkou komunitou alebo Cirkvou so skromnými silami, ktorá sa pohybuje v nie vždy priaznivom kontexte.“

Pápež poznamenal, že sv. Pavol bol sám, v menšine a nevítaný, s malou pravdepodobnosťou úspechu. „Ale nedal sa ovládnuť malomyseľnosťou, nevzdal svoju misiu. A nedal sa zlákať pokušením bedákať. Toto je veľmi dôležité: dávajte si pozor na bedákanie.

Hľa, toto je postoj skutočného apoštola: napredovať s dôverou, radšej v nepokoji nečakaných situácií, než vo zvykovosti. Pavol má odvahu. Odkiaľ ju berie? Z dôvery v Boha. Je to odvaha dôvery; dôvery vo veľkosť Boha, ktorý s obľubou koná zakaždým v našej malosti.“

Druhý postoj apoštola Pavla na aténskom areopágu je prijatie. „Je to vnútorná ochota, nevyhnutná na evanjelizáciu: nechcieť obsadzovať priestor a život druhého, ale zasievať dobrú správu do pôdy jeho existencie, učiť sa predovšetkým prijať a rozpoznať semiačka, ktoré Boh vložil do jeho srdca, prv než sme prišli my.

Zapamätajme si: Boh nás vždy predchádza, Boh vždy predchádza našu sejbu. Evanjelizácia nie je plnenie prázdnej nádoby, je predovšetkým vynesením na svetlo toho, čo Boh už začal plniť.“

Na záver pápež dodal: „Zo srdca vám želám, aby ste pokračovali v diele vášho historického laboratória viery a aby ste tak robili s týmito dvoma ingredienciami, s dôverou a s prijatím, aby ste si vychutnali evanjelium ako skúsenosť radosti a aj ako skúsenosť bratstva.

Nesiem si vás so sebou v láske a modlitbe. A vy, prosím, nezabudnite sa za mňa modliť. O Theós na sas avloghi! (Boh vás žehnaj!)“