Svätý Otec František sa modlil za zosnulých

Francúzsky vojenský cintorín v Ríme, ktorý sa nachádza na vŕšku Monte Mario na pravom brehu Tiberu, má už takmer 75 rokov. Na pietnom mieste odpočíva 1 888 vojakov francúzskej armády, ktorí zomreli pri oslobodzovaní Talianska v rokoch 1943 – 1944.

Tento rok si ho pápež František vybral na slávenie svätej omše v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých. Po príchode na cintorín sa pristavil pri hroboch a kládol biele ruže na pomníky v tvare kamenných krížov, z ktorých niektoré nesú nápis „Neznámy“.

V homílii počas svätej omše pápež František vyzdvihol dve myšlienky: „Prichádza mi na myseľ nápis pri vchode do malého cintorína na severe: ,Ty, čo kráčaš, mysli na svoje kroky a spomedzi nich mysli na ten posledný.‘

Dôležité je, aby nás ten posledný krok našiel na ceste, a nie motať sa na prechádzke: na ceste života, a nie v nekonečnom labyrinte. Byť na ceste, aby nás posledný krok zastihol kráčajúcich.“ Druhú myšlienku venoval pápež obetiam vojny.

„Títo ľudia – statoční ľudia – zomreli vo vojne, pretože boli povolaní brániť vlasť, brániť hodnoty, brániť ideály a v toľkých iných prípadoch brániť aj smutné a poľutovaniahodné politické situácie. A sú to obete, obete vojny, ktorá požiera deti vlasti.“

Apeloval tiež na mier: „Niektorí majú meno, je ich zopár, ale tieto hroby sú posolstvom mieru: ,Zastavte sa, bratia a sestry, zastaňte. Zastavte sa, výrobcovia zbraní, zastavte!‘“

Po návrate z cintorína do Vatikánu sa Svätý Otec odobral do krypty pod Bazilikou sv. Petra, kde sa pomodlil pri hroboch pápežov, ktorí sú tam pochovaní.

O dva dni neskôr, vo štvrtok 4. novembra, za účasti členov kardinálskeho zboru a rímskej kúrie slávil pápež František vo Svätopeterskej bazilike Eucharistiu za duše 17 kardinálov a 191 biskupov zosnulých v uplynulom roku.

Podnet na homíliu si Svätý Otec zvolil z Knihy nárekov, ktorá vyzýva naučiť sa „umeniu čakať na Pána“: „Vedieť v tichosti očakávať Pánovu spásu je umenie; v tichosti, bez planých rečí, cestou svätosti. Rozvíjajme ho. Je to vzácne v čase, ktorý prežívame.

Kresťan neumenšuje závažnosť utrpenia, ale dvíha pohľad k Pánovi a pod údermi skúšky dôveruje v neho a modlí sa. Modlí sa za toho, kto trpí. Upiera zrak na nebo, no ruky má vždy vystreté k zemi, aby konkrétne poslúžil blížnemu. Aj vo chvíli smútku, tmy: je to služba.“