Farár sa teší stabilite pre dobro duší

V Katolíckej cirkvi je podľa vnútornej štruktúry a  územného členenia jej najmenšia jednotka farnosť. Tá predstavuje konkrétne spoločenstvo veriacich, ktoré má svoj duchovný, liturgický aj organizačný život. Na jej čele stojí farár, ustanovený diecéznym biskupom.

Podľa Kódexu kánonického práva (kán. 519) farár „vykonáva pastoračnú starostlivosť o zverené spoločenstvo pod autoritou diecézneho biskupa“.

Kódex kánonického práva hovorí o povinnostiach i právach farára, ktoré nadväzujú na jeho úrad – patrí mu riadna moc riadiť, posväcovať a učiť. Pri výkone svojej služby sa môže opierať o pomoc iných kňazov, diakonov či laikov.

URČITÝ A NEURČITÝ ČAS

Jedna z kľúčových zásad v službe farára je stabilita v úrade. Je výsledkom rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu. Koncilový dekrét Christus Dominus (čl. 31) žiada zrušenie rozlišovania medzi farármi, ktorí sú preložiteľní, a tými, ktorí nie sú preložiteľní.

Zdôrazňuje, že každý farár má mať vo svojej farnosti stálosť vo funkcii, ktorú si vyžaduje dobro duší. Táto zásada sa premietla aj do Kódexu kánonického práva (kán. 522), ktorý hovorí: „Parochus stabilitate gaudeat“ – teda: „Farár sa teší stabilite“.