Terezkin dážď ruží na nás stále padá

Niektorí kritici dodnes považujú svätú Teréziu z Lisieux za rozmaznané decko. No toto rozmaznané decko sa nestalo svätorečenou a učiteľkou Cirkvi len tak, pre nič za nič. Môžete nám v krátkosti priblížiť, prečo sa Terezke dostávalo v rodine Martinovcov viac pozornosti?

Terézia bola skutočne veľmi zranené dieťa.

Narodila sa ako deviate dieťa matke, ktorej predtým zomreli štyri deti v ranom veku alebo krátko po narodení.

Terezka dostala meno po poslednom mŕtvom dieťati - bol to zvyk tej doby.

Keď bola matka Zélia Martinová tehotná s Terezkou, mala, prirodzene, veľký strach o život a zdravie bábätka.

Navyše už bola chorá na rakovinu prsníka.

To bol dôvod, prečo Terezku nemohla dojčiť a musela svoje krehké dieťa na celý rok odlúčiť od seba a dať ju na vidiek žene, ktorá ju mohla pri svojom dieťati dojčiť.

Takže na jednej strane Terezkina matka trpela strachom o jej život a úzkosťou z toho, že ju nemohla mať pri sebe.

Na druhej strane Terezka sa až úzkostne naviaže na matku po návrate k nej. Stále ju potrebuje mať pri sebe.

A táto matka zomiera na rakovinu, keď mala Terezka štyri roky.

Z dievčatka, pri matke veselého a šantivého, sa odrazu stane stiahnuté, bojazlivé, neuveriteľne citlivé dieťa.

Terezka bola obklopená láskou, len doma sa cítila dobre, ale pre jej citlivosť sa starali o ňu stále ako o malé decko, ktoré sa nevedelo ani samo učesať a na Vianoce dostávala darčeky do čižmičiek, ako bývalo zvykom u malých detí – a to až do jej 14. roku!

Čo boli hlavné, zlomové okamihy v jej živote, ktoré ju z večera do rána pretvorili na úplne iného človeka?

Najprv treba povedať, že Terezka si svoju neschopnosť žiť uvedomovala.

Často „plakala, lebo plakala“.

Prosila Boha o zmenu, ale tá neprichádzala.

Terezka s touto svojou povahou teda bude bojovať až do svojich štrnástich rokov.

Na Vianoce v roku 1886 sa jej dostane vzácnej milosti - sily, keď si pri hlbokom zahľadení do betlehemských jaslí uvedomí, že mocný Boh, Stvoriteľ všetkého, sa stal dieťaťom, krehkým a malým ako ona, aby ona v spojení s ním mohla byť silná a odvážna.

„Ježiš v jednom okamžiku urobil dielo, ktoré by som nezvládla za desať rokov. Uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala. Jedným slovo, pocítila som, že do môjho srdca vstúpila láska k blížnym, potreba zabúdať na seba a robiť radosť iným,“ píše Terezka, ktorá sa naplno otvorila životu.

Doslova sa akoby prebudila, zaujímala sa o všetko okolo seba, ale predovšetkým sa v nej vyplavila silná túžba žiť s Ježišom pre spásu druhých.

Prvé, čo v súvislosťou s touto „vianočnou milosťou“ vníma, je Kristus na kríži a jeho zvolanie: „Žíznim!“

Terezka pochopí, že jej poslaním je tíšiť Ježišov smäd po spáse ľudí, najmä tých, ktorí v očiach sveta veľkú šancu nemajú.

Tu vidíme i zdroj jej rehoľného mena: Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre.  

Keby svätá Terezka v úplnej odovzdanosti nemilovala Ježiša, určite by nebola schopná obety až do krajnosti, obety seba, obety vlastného života. Takže aj v jej prípade platí, že keď sa zriekneme všetkého, nakoniec zostane iba láska?

Najprv treba spresniť, že Terezkina obeta „ako celopal“ (starozákonná oltárna obeta zvieraťa bez zvyšku), ktorú urobila, bola obetou jej samej, nie nejakým zriekaním sa niečoho v jej živote či obetovanie sa za niečo, niekoho. Ide o obetu v starozákonnom chápaní, teda o dar. Terezka sa úplne darovala Ježišovi – aj so svojimi schopnosťami, túžbami, láskou.

A Ježiš, ktorý takéto darovanie z lásky prijíma, zároveň nás a predovšetkým našu schopnosť lásky premieňa svojou láskou, lebo mu to takýmto darovaním sa dovolíme.

Terezka opisuje účinok svojho darovania takto: „Od toho dňa ma Láska preniká a obklopuje, zdá sa mi, že v každom okamžiku ma táto milosrdná Láska obnovuje, očisťuje moju dušu a nenecháva v nej ani stopu hriechu.“

Prečo Ľudovít Martin dovolil všetkým svojim dcéram odísť do kláštora? Objavili sa hlasy, ktoré tvrdili, že jeho zdravotné problémy spôsobilo práve toto – že ani jedna z dcér nezostala s ním. Aká je pravda?

Pravda je, že všetkých päť dcér túžilo po zasvätenom živote.

Terezka bola tretia v poradí, ktorá do karmelu vstúpila.

Dohodli sa však, že jej staršia sestra Céline vstúpi, až keď doopatruje otca.

Takže sám nezostal.

Je pochopiteľné, že takto sa zrieknuť prítomnosti svojich dcér bola veľká obeta – teda dar zo strany otca voči Bohu.

Avšak poznal ich a chápal ich motívy, nešiel by proti nim.

Nie je však pravda, že práve takéto tiché utrpenie otca spôsobilo jeho psychické problémy.

Bola u neho diagnostikovaná ateroskleróza mozgových tepien a nie psychiatrické ochorenie.

Táto choroba spôsobovala poškodenie kognitívnych funkcií, dezorientovanosť, amnézie, medzi čím prichádzali svetlé chvíľky.

Treba tiež spomenúť, že Terezka ešte ako dieťa mala videnie otca, idúceho po záhrade so zahalenou hlavou.

Neskôr si na toto videnie spomenula, a hoci chorobou otca veľmi trpela, vedela, že Bohu sa nič nevymklo z rúk, že otec je v jeho rukách.

Terezka, ktorá si až do smrti zachovala prvotnú nevinnosť, chcela zachraňovať duše, modliť sa za kňazov, byť misionárkou. Jej okolie okrem rodných sestier sa však na ňu pozeralo skepticky, ale napriek tejto neprajnosti a nedôvere sa všetko vyplnilo. Aj keď nikdy nebola na misiách, precestovala celý svet. Pred pár rokmi bol putovný relikviár sv. Terezky aj na Slovensku. Boli ste ju pozdraviť?

Samozrejme. Medzinárodnými púťami s relikviárom sv. Terezky bola v tomto čase Biskupstvom v Lisieux poverená jedna sestra z komunity vo Francúzsku, takže putovanie sv. Terezky sme i z tejto strany prežívali veľmi osobne.

Nehovoriac o tom, že Terezka je hlavnou duchovnou učiteľkou našej spirituality.

Svätá Terezka jednu noc strávila aj u nás v kaplnke našej komunity v Liptovskom Mikuláši-Okoličnom.

V mnohých kostoloch je socha sv. Terezky. Je ľahko rozpoznateľná – mladučká rehoľníčka s krížom a ružami. Prečo práve ruže?

Terezka mala veľmi rada kvety, najmä červené ruže. Ich lupeňmi rada zdobila kríž.

Terezka sa veľmi rada vyjadrovala symbolicky.

Tie lupienky ruží, ale i iných kvietkov boli pre ňu symbolom drobných radostí – drobných skutkov lásky, ktorými chcela tešiť Ježiša na kríži. Bola presvedčená, že malé gesto lásky je v Božích očiach viac ako veľké skutky bez lásky.

Myslí tu na slová svätého apoštola Pavla, že len láska je večná, a čokoľvek robíme s láskou, má večnú hodnotu.

Naopak: hoci aj veľké diela, ale konané bez lásky, nič neprospejú (porov. 1 Kor 13).

A prečo kríž?

Kríž Ježiša Krista v rukách karmelitánky či položený na lôžko jej má stále pripomínať, koho nasleduje.

Terezka - pri vstupe do karmelu ako 15-ročná a s vedomím jej radikálnej zmeny života počas Narodenia Pána - si dáva meno Terézia od Dieťaťa Ježiša, a ako sme už spomenuli, chce od tejto chvíle tíšiť smäd ukrižovaného Ježiša po láske ľudí.

Celý Teréziin prídavok rehoľného mena „od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre“ sa datuje na deň jej obliečky v roku 1889, pár dní po tom, čo prepukne choroba jej drahého otca.

Sama píše, že pochopila, že jej život sa ďalej bude rozvíjať v tieni kríža, keď „Ježišove slzy a krv sa stanú jej rosou a jeho láskyplná tvár na kríži bude jej slnkom“.

Kríž v rukách Terezky tak jasne naznačuje jej cestu plného nasledovania Krista.

Chápe, že jej cesta je nielen cestou duchovného detstva, teda cestou dôvery, synovskej pokory a odovzdanosti – to, čo voláme malou cestou, ale že je zároveň cestou odvážnou až do krajnosti; až do obetovania svojho života za hriešnikov, nasledujúc tak Krista v jeho láske k človeku.

Terezka sľúbila, že po smrti zošle na zem dážď ruží. Stále sa zaznamenávajú Božie milosti, ktoré sa dejú na jej príhovor?

Áno. Vo všetkých domoch našej komunity po svete máme vo zvyku robiť 1. októbra tzv. Večer ruží alebo Dážď ruží. Ide o pripomienku a realizáciu slov Terézie, ktoré predniesla viackrát ako už ťažko chorá a pripútaná na lôžko.

Spomínala dážď ruží či lupienkov ruží, ktoré bude zosielať na zem po svojej smrti.

Týmito lupienkami nazývala milosti, ktoré chce vyprosiť tým, čo budú zaplňovať jej ruky svojimi prosbami.

Terezka bola totiž presvedčená, že jej poslanie sa naplno rozvinie až v nebi: robiť dobro na zemi a pričiňovať sa, aby Ježiš bol milovaný.

Ale zároveň spresňuje, že tieto vyprosované „lupienky“ nie sú pre naše rozmary či časné potreby bez súvislosti so spásou.

Hovorí: „Nemyslite si, že keď budem v nebi, postarám sa, aby vám padali pečené holuby do úst. To som nemala ani ja, ani som po tom netúžila. Možno na vás prídu veľké skúšky, ale pošlem vám svetlo, ktoré vás naučí ich prijímať.“

Ide o vyprosené milosti sily a odvahy k životu, nech by bol akýkoľvek.

Skúsenosti ukazujú, že Terezka vyprosila mnohým i zdravie, ale predovšetkým uzdravenie vzťahov, zmenu života, nové obrátenia.

Hovorí sa, že Terezka ako orodovníčka každého nielen vypočuje, ale mu aj odpovie. Máte aj vy osobnú skúsenosť, že vás Terezka vypočula a zasypala lupeňmi ruží?

Bolo by toho viac, ale najsilnejšiu spomienku mám na to, keď som prosila sv. Teréziu o pomoc v rozpoznaní môjho životného povolania a tiež ohľadom konkrétneho rozhodnutia vstupu do komunity, kde som. Bolo to v dobe, keď u nás vo vtedajšom Československu nebol žiaden dom komunity, bolo treba odísť do Francúzska a nemala som žiadnu istotu, že sa späť domov niekedy vrátim. A pre rodinné pomery pre mňa nebolo jednoduché zbaliť sa a odísť. Terezka zasiahla až neuveriteľným spôsobom, všetky podmienky odchodu upravili a ja som mohla v pokoji odísť.

Rodina Martinovcov mala vo veľkej úcte Kristovu Svätú tvár. Bola táto úcta v 19. storočí vo Francúzsku rozšírená, alebo išlo o osobitnú úctu, ktorá vyplývala z viery tejto rodiny?

Duchovná atmosféra 19. storočia vo Francúzsku bola stále silno poznamenaná tzv. jansenizmom – prísnym a asketickým duchovným smerom, ktorý šíril obraz Boha ako tvrdého, trestajúceho sudcu a hrozba pekla prevládala nad nádejou.

K tomu sa pridali hrozivé posolstvá z La Salette, ktoré v ich úplnej podobe (obyčajne sa zverejňuje len ich prvá časť) boli reakciou na devastáciu cirkevného a morálneho života po Veľkej francúzskej revolúcii.

Zároveň sa v tomto duchu šíri úcta k Svätej tvári.

Zbožní ľudia a zvlášť rehoľníčky konali zmierne púte, rôzne zadosťučinenia a odprosovania za spáchané urážky voči Svätej tvári, mnohé rehoľníčky sa obetovali ako celopal Božej spravodlivosti, aby takto tíšili Boží hnev.

Oproti tomuto v rodine Martinovcov vďaka Pavlíne, jednej zo starších sestier, vládla spiritualita sv. Františka Saleského, ktorej základom je vnímanie Božieho milosrdenstva a duchovný rast v ňom.

Pre Terezku je tak od jej najútlejšieho detstva Boh Láskou, ktorá „sa skláňa až k ničote, aby ju v seba pretvorila“.

Preto neskôr sa neobetuje Božej spravodlivosti v duchu jej doby, ale Božiemu milosrdenstvu, ktoré je tak často nepochopené a odmietané.

Pre ňu Ježišova tvár je tvár Božieho milosrdenstva, lásky skláňajúcej sa až na dno biedy človeka, aby sa tam s ním stretol a mohol ho zachrániť.  

Vstupom do kláštora nepoprela svoje ženstvo – celkom sa odovzdala Ježišovi. A čím bola jej smrť bližšie, tým väčšmi sa tešila na „výťah“, ktorý ju vynesie do Božej náruče. Zomrela ako 24-ročná, v hroznej agónii po dlhej a ťažkej chorobe. Keď v noci na Zelený štvrtok v apríli 1986 prvý raz chrlila krv, bola to predzvesť utrpenia, prostredníctvom ktorého mala vypiť svoj vlastný kalich horkosti?

Pripomeniem, že Terezka neochorela na tuberkulózu po tom, čo sa odovzdala Ježišovi ako celopal.

Mnoho ľudí si totiž myslí, že ak sa úplne odovzdáme Bohu, zošle na nás nejaké utrpenie.

Odkiaľ vieme, že by utrpenie neprišlo aj bez takéhoto odovzdania?

Terezka v čase svojho obetovania už chorá bola.

Prvým chrlením krvi si uvedomila, že jej čas na stretnutie s Ježišom „face to face“ sa blíži.

Zároveň sa dostala do bolestnej situácie, a to útokov zo strany Lea Taxila, slobodomurára, ktorý sa vydával za konvertitku Dianu a pod jej menom viedol korešpondenciu s Terezkou. Potom tieto listy zverejnil a zosmiešnil tak nielen Terezku, ale aj celý karmel.

Terezka prosí o odpustenie za týchto hriešnikov – svojich bratov (!) a chce „s nimi sedieť a jesť ich chlieb až do dňa, ktorý určí Pán“.

Vstúpi do temnôt duše ľudí oddelených od Boha a diabol veľmi trýznivými pokušeniami sa ju bude snažiť obrať o cieľ a svetlo jej života, totiž o víziu večného domova s Ježišom, nebo.

Terezka však vieru nestratila. Z posledných síl si zapisuje: „Verím, v čo chcem veriť! Do poslednej kvapky krvi vyznávam, že nebo existuje!“

Tento kalich horkosti pre spásu ľudí, čo nemajú nádej, spojený s neuveriteľnými bolesťami celého tela zasiahnutého TBC (vtedy ešte antibiotiká neboli) vypije do konca a vydychuje so slovami: „Bože môj, milujem ťa!“

Okrem toho, že je patrónkou misií, misionárov a letcov, je aj patrónkou Francúzska. Ale nielen Francúzi ju majú vo veľkej úcte. Z čoho vlastne vyplýva Terezkina všeobecná obľúbenosť? Veď podľa niektorých nevymyslela nič nové... Alebo práve preto a pre jej jednoduchosť ju máme tak veľmi radi?

Terezka svojím posolstvo jednoznačne predbehla svoju dobu živenú spomínanou mentalitou, stručne povedané, strachom z Boha.

Cez sv. Teréziu Boh znovu ľuďom pripomenul svoju podstatu a pôsobenie.

Náuka sv. Terézie ponúka chorému svetu, i dnes zmietanému strachom a úzkosťou, terapiu lásky a dôvery v Boha. Rúca obraz Boha, ktorý nemá nič spoločné s Bohom evanjelia a ktorý je často pôvodcom odvrátenia od viery.

Terézia nám teda pripomína základné hodnoty evanjelia a pozýva nás vrátiť evanjelium do centra nášho života.

I preto ju svätý Ján Pavol II. predstavil ako vynikajúci model a sprievodcu na ceste kresťana tretieho tisícročia.

Druhá dôležitá vec jej posolstva bol aj prínos do tzv. eschatológie: Terezka nás učí pozerať sa na život, jeho hodnoty z pohľadu neba.

Len láska je večná a prechádza i cez prah smrti.

Táto láska nepotrebuje počítať dobré skutky, jednoducho sa dáva, tak ako sa, tiež zdarma, od Pána prijíma.

Skláňa sa – ku všetkým bez rozdielu - k múdrym i prostým, ku všetkým etnikám a rasám, ku všetkým, ktorí ho poznajú i nepoznajú, sú vyznávači iných náboženstiev.

Presne 110 rokov po jej smrti vychádza encyklika Spe salvi, ktorá túto skutočnosť o ľudskom živote opisuje z hľadiska magistéria Cirkvi.

Tento pohľad mnoho mení v praktickom živote vzťahov a hodnôt človeka.

Terezkina tzv. malá cesta – ako cesta ľudí, ktorí si nezakladajú na svojej dôležitosti, schopnostiach a postoch, ale vo všetkom a za každých okolností dôverujú Bohu, je už len výslednicou takto vnímaného života.

Svätá Terézia z Lisieux bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi ako tretia žena v dejinách, po sv. Kataríne Sienskej a sv. Terézii Avilskej.

Všetky tri neboli teologicky vzdelané, svojím životom a slovom však vyjadrovali a vyjavovali jednoduchým a pre všetkých uchopiteľným spôsobom hlboké pravdy evanjelia i následnej teologickej reflexie.

Čím sú jej Dejiny duše, ktoré napísala, výnimočné? Je skutočne sprievodkyňou súčasného kresťana?

Nečítajú sa ľahko, lebo sú písané malomeštiackym jazykom Terezkinej doby a vrstvy, do ktorej patrila.

Vystupuje z nich však príbeh človeka veľmi podobného mnohým z nás, ktorý nebol ušetrený zranení, a zároveň nám ukazuje, že Boh je skutočne dobrý, hoci rany života nás nešetria.

Hans Urs von Balthasar, veľký teológ 20. storočia, o nej napísal: „Terézia ukazuje, aké je napínavé a očarujúce žiť v Božej blízkosti. Všetko v nej stojí v plameňoch: láska k Bohu, blížnemu, Cirkvi, svetu. Je dieťaťom, ktoré sa hrá s ohňom. Nenaučila sa strachu. Skôr má radosť z dobrodružstva; a milovať Boha a s Bohom milovať svet sa jej javí ako najúžasnejšie dobrodružstvo. My sme z kresťanstva urobili vec komplikovanú, kyslú, ťažkú a nečasovú. Sme očividne príliš starí. Boh je večne mladý a potrebuje mladosť, ktorá vyžaruje jeho temperament a humor. Lisieux je veľmi aktuálne.“

ThLic. Veronika Barátová je členka Komunity Blahoslavenstiev, v súčasnosti predstavená domu komunity na Slovensku v Liptovskom Mikuláši. Venuje sa formácii jej členov, prednáškovej činnosti a vedie duchovné obnovy.