Cirkev to v novej republike nemala ľahké
Protináboženské nálady v ČSR vyústili 3. novembra 1918 do strhnutia mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí v Prahe. Tento čin privítal aj prezident Masaryk, ktorý do hlavného mesta pricestoval 21. decembra. Sochu označil za politickú potupu, pretože ju vnímal ako symbol víťazstva katolíckych vojsk zvrhnutej habsburskej dynastie nad českými stavmi v bitke na Bielej hore.
Ani vznik spoločnej republiky nezotrel rozdiely, ktoré boli medzi veriacimi na Slovensku a v Česku. „Veriaci v českých krajinách boli vzdelanejší a lepšie zorganizovaní. Bolo tam viac katolíckych intelektuálov, ktorí sa angažovali. V českom katolicizme bolo na prelome 19. a 20. storočia cítiť liberálny prúd na rozdiel od Slovenska, ktoré bolo nábožensky tradičné a konzervatívne. V Česku tradičná viera ustupovala, na Slovensku, naopak, mala silné pozície,“ poznamenáva historik Róbert Letz.
Odvoláva sa na výrok Andreja Hlinku, ktorý rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi výstižne charakterizoval ešte krátko pred vznikom ČSR: „Česko je náboženským nepriateľom Ríma od Husa do Bielej hory. Všetko nešťastie pripisujú Rímu a katolicizmu. K tomu sú od prírody ohnivejší a náchylnejší k voľnosti. So spojením sa i toto musí napraviť. My musíme Čechy nábožensky a Česi nás národne, hospodársky a kultúrne obrodiť. Keď sa náš konzervatívny katolicizmus spojí s českým, vyškoleným, politicky vycibreným, docielime mnoho. O reč sa nebojím, veď sme si skoro jedno. Zničiť nás môže jedine ateizmus.“
Protináboženské nálady
Slová Andreja Hlinku o českej zatvrdnutosti voči Rímu sa potvrdzovali už krátko po vzniku ČSR. Medzi novou republikou a miestnou cirkvou neboli ideálne vzťahy. „Príčinou boli silné proticirkevné nálady v Čechách spojené s prejavmi neúcty voči Cirkvi a náboženským symbolom. Veľká časť českých politických elít cítila proticirkevne. Ďalšou príčinou boli snahy o uzákonenie odluky Cirkvi od štátu, čo nemalo v našej histórii tradíciu a oporu,“ vysvetľuje Róbert Letz.
Symbolom proticirkevných nálad sa stal Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí, ktorý strhol dav v nedeľu 3. novembra 1918. „Vedenie mesta Prahy sa krátko nato zaoberalo myšlienkou jeho obnovy, no svoj plán odložilo. Očakával sa totiž príchod prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka do hlavného mesta. Sám prezident sa však vyjadril: ,Keď Pražania tú sochu odstránili, som rád, pretože tá socha bola pre nás politickou potupou.‘ Masaryk i ďalší chápali stĺp ako symbol víťazstva katolíckych vojsk nad českými stavmi v bitke na Bielej hore zvrhnutej habsburskej dynastie, hoci bol postavený z vďačnosti za ochranu Prahy pred švédskym vojskom v roku 1648,“ približuje Róbert Letz.
Keď hasiči začali s váľaním stĺpa, strhla sa bitka medzi tými, čo boli za jeho zvrhnutie, a tými, čo ho chceli zachovať. Stĺp nakoniec zhodili a mnohí nešťastní ľudia sa pri jeho troskách modlili. „Strhnutie stĺpa prišlo nečakane. Viacerí českí katolícki kňazi reagovali odmietavo a od akcie sa dištancovala vláda. Akcia vyvolala veľké pohoršenie aj na Slovensku,“ pripomína historik reakcie po strhnutí mariánskeho stĺpa. Po tomto čine nasledovali ďalšie prejavy proticirkevných nálad.
Vznik Cirkvi československej
Ďalšou ranou pre katolicizmus v ČSR boli snahy o radikálnu cirkevnú reformu. Stálo za nimi kňazské spoločenstvo Jednota katolíckeho duchovenstva, ktoré vzniklo už začiatkom 20. storočia a v roku 1918 došlo k jeho obnoveniu. „Napriek nesúhlasu biskupov bola Jednota 7. novembra 1918 obnovená. Do jej čela boli zvolení kňazi Jindřich Šimon Baar, Xaver Dvořák a František Jan Kroiher. Jednota vypracovala reformný program, v ktorom požadovala zriadenie patriarchátu v Prahe, cirkevnú samosprávu, československú liturgiu a zdobrovoľnenie celibátu,“ vymenúva Róbert Letz požiadavky reformného spoločenstva. Českí biskupi nariadili pod hrozbou exkomunikácie rozpustiť Jednotu, no jej členovia to odmietli. Radikálna časť nakoniec 8. januára 1920 založila Cirkev československú, z ktorej sa neskôr stala Československá cirkev husitská.
Slovensko zostalo verné Rímu
Revolučné snahy schizmatického hnutia sa na Slovensku neujali. Prečo? „Slovenskí katolíci mali inú mentalitu a kultúrne pozadie. České prostredie bolo ovplyvnené reformnými a protiklerikálnymi prúdmi v Rakúsku a Nemecku (Hnutie Preč od Ríma). Na Slovensku bola zakorenená tradičná viera, osobitne dôvera v Svätého Otca,“ hovorí Róbert Letz a dodáva, že pre zachovanie vernosti Rímu bol dôležitý postoj slovenských kňazov, medzi ktorými reformné prúdy nenašli oporu.
Reakcia ordinárov
Na proticirkevné nálady reagovali aj slovenskí ordinári. Politikov upozorňovali na riziká cesty, ktorou sa vydali. Kritiku nepriaznivých podmienok Cirkvi vyjadrili v pastierskom liste, ktorý vzišiel z ich porady 4. augusta 1920 v Žiline, teda ešte pred vysviackou nových slovenských biskupov. „V liste zdôraznili, že najakútnejším problémom pre slovenský národ aktuálne je nebezpečenstvo straty viery: ,Kým iné národy zasadnú a stolovať budú v kráľovstve nebeskom, synovia slovenského národa budú vyhnaní do tmy pohanstva, ktorú nerozžaruje svetlo kresťanskej viery.‘ Slovenský národ sa podľa biskupov stal objektom útokov, aby mu bola vzatá alebo aspoň potupená kresťanská viera. Prvé nebezpečenstvo malo hroziť Slovákom od ,niektorých zblúdených českých kňazov‘, ktorí založili novú Československú cirkev,“ spomína historik obavy slovenských ordinárov.
Tí za druhý najvážnejší problém považovali sociálnu biedu a z nej vyrastajúce utópie o budovaní neba na zemi a tiež nenávisť k náboženstvu a Cirkvi. „Zmenu spoločenského poriadku podľa nich nemožno dosiahnuť násilím, ale láskou k Bohu a blížnemu. Namiesto triedneho boja zdôraznili potrebu triednej lásky,“ približuje Róbert Letz výzvu zo spomenutého pastierskeho listu. Ordinári sa v ňom tiež ohradili proti nenávistným kampaniam, ktorých objektom sa stalo katolícke duchovenstvo, a vôbec proti stupňujúcemu sa boju nepriateľov Cirkvi a náboženstva. Pritom uviedli štatistiku, že v roku 1919 bolo v ČSR vylúpených 300 kostolov, zničených 500 sôch Panny Márie a sv. Jána Nepomuckého a z 1 513 škôl boli odstránené kríže.
Roztržka s Vatikánom
Napätú situáciu Katolíckej cirkvi v novej republike sa snažil riešiť aj Vatikán, ktorý mal v ČSR od roku 1920 nuncia. Ten využíval každú možnosť, aby upozornil na zbytočnosť protikatolíckych nálad. A taktiež vyzýval biskupov k aktivite. Róbert Letz pripomína aj otvorenú roztržku Vatikánu s ČSR v roku 1925 pre oficiálny charakter slávností reformátora Jána Husa. „Nuncius Francesco Marmaggi na protest opustil Prahu. Táto kríza viedla k rokovaniu a k schváleniu dohody Modus vivendi v roku 1928, podľa ktorej sa potom riadili vzťahy štátu a Cirkvi.“