Stanovili mi diagnózu a čo ďalej

Čo sa deje s psychikou človeka, keď mu oznámia vážnu diagnózu onkologického ochorenia alebo srdcového infarktu? 

Oznámenie takejto diagnózy je pre človeka vždy šok. Nikto nie je pripravený, a zrejme sa na to ani dopredu pripraviť nedá. Prežívanie šokujúcej pravdy má svoje štádiá. Najprv človek tomu odmieta uveriť; dúfa, že sa lekári pomýlili a ďalšie vyšetrenia ukážu iné, lepšie výsledky. Niekedy sa obracia na ďalších špecialistov alebo hľadá alternatívne formy pomoci.

Tento čas je spojený so zmiešanými pocitmi úzkosti a nádeje. Pridať sa môžu poruchy spánku, koncentrácie, zhoršenie usporiadania denného režimu, zanedbávanie povinností. U citlivých ľudí začne prevažovať úzkosť a strach, dokonca sa môže u nich rozvinúť niektorá úzkostná porucha, napríklad panická porucha.

Z psychiatrického hľadiska hovoríme, že nastala reakcia na akútny stres. Keď je človeku včas poskytnutá psychologická pomoc, rýchlejšie sa vyrovná s vážnou diagnózou a riziko psychických komplikácií sa zmenší. Začne pragmaticky uvažovať a lepšie spolupracovať s lekármi.

Fakty a priebeh ochorenia človeka presvedčia, že je zbytočné „skrývať hlavu do piesku“, nasleduje fáza psychického vyrovnávania sa s touto skutočnosťou. Kladie si otázky, na ktoré zvyčajne nemá odpovede. Prečo sa to muselo stať? Ako sa tomu dalo zabrániť? Kto je vinný? Často obviňuje sám seba, alebo svojich blízkych.

V praxi sa stretávame aj s tým, že pacient obráti svoj hnev na lekárov, dokonca aj na Boha. Po prijatí pravdy o zdravotnom stave a o možných vážnych rizikách niekedy nastáva depresívny stav, dokonca sa môže prehĺbiť až do depresívnej poruchy. V myslení dominujú pesimistické vízie, strach a obavy z budúcnosti, nejasná perspektíva, prípadne katastrofické scenáre. V najhoršom prípade začnú prichádzať myšlienky o smrti a túžba po smrti.  
 

Aké sú odlišnosti v prijatí tohto silne stresujúceho faktu?
 
Život s vážnym ochorením prináša veľké zmeny. Zrazu veci prestanú byť ako predtým, mnohé sa zmenia. Človek musí dodržiavať liečebný režim, užívať lieky, chodiť na terapie, má mnohé obmedzenia – niektoré sa týkajú stravy, iné pohybu. Niekedy dokonca musí obmedziť sociálne kontakty. Je to veľká výzva pre pacienta a jeho ošetrujúcich lekárov dosiahnuť akú-takú rovnováhu.

Na jednej strane sú obmedzenia dané chorobou a liečbou, na strane druhej je potreba zachovať kvalitu života pacienta. Kvalita života je podstatná pre jeho duševnú pohodu. Neexistuje však univerzálny návod. Každý človek je jedinečný, má individuálne potreby a tie sa snažia aj zdravotníci rešpektovať, keď mu vytvárajú liečebný plán. Sú veci, ktorých sa pacienti musia vzdať bez dlhých diskusií, napríklad fajčenia, alkoholu, prejedania, ponocovania či fyzickej lenivosti. V tomto neváhame na pacientov naliehať.

Napriek ochoreniu sa snažíme ich podporovať v záľubách, kontakte s blízkymi ľuďmi, rodinou, v praktizovaní duchovného života alebo iných záujmových oblastiach. Vedieme ich k tomu, aby aj napriek ochoreniu a liečebnému režimu sa usilovali žiť ako predtým, so zachovaním vecí, ktoré im pomáhajú. Ide o to, aby nielen prežívali, ale pokúsili sa žiť život s pokojom a radosťou, s dobrými vecami, ktoré im v ňom zostali.
 

Čo by ste poradili chorému, aby urobil ako prvé? 
 

Netreba prepadnúť panike. Napriek tomu, že je to šok, pokúsme sa zachovať jasnú myseľ. V prvom rade platí: žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Na každý problém existuje riešenie. Alebo ako hovorili páni Werich a Voskovec: „Ešte sa nestalo, aby to nejako nedopadlo.“ O oznámenom ochorení sa treba dôkladne pozhovárať s lekárom.

Je tu aj možnosť vyhľadávať informácie napríklad na internete, ale osobne to skôr neodporúčam. Ako psychiatrička s tým nemám dobré skúsenosti. Internet je zahltený informáciami a človek, ktorý je vystrašený bez adekvátneho medicínskeho vzdelania, sa nevie v nich orientovať. Namiesto odpovede nadobudne skôr pochybnosti a novú úzkosť.

Treba radšej získať jasné stanovisko od ošetrujúceho lekára. Čo ma čaká v najbližšom období, čo môžem sám urobiť, aby som si pomohol. Odporúčania lekára radím dodržiavať. V prípade pochybností je užitočné skúsiť sa objednať na konzultáciu k inému lekárovi; to znamená získať ,druhý názor lekára.'  Aj keď pripomínam, že ošetrujúceho lekára, u ktorého prebieha liečba, si človek môže vybrať len jedného. Ďalší názor má iba konzultačnú hodnotu.

Je život s ochorením výzvou na posilnenie vôle ? 

Áno, môže to tak byť. Na to, aby človek vydržal liečbu a rôzne obmedzenia, potrebuje zmobilizovať svoje vôľové schopnosti. Predstavte si, že inštrukcie od lekára hovoria, že niečo nemôžete jesť, piť, že sa máte či nemáte hýbať. Robiť veci, ktoré ste predtým nerobili, vyžaduje veľkú trpezlivosť a trochu aj zaťatie zubov. Nie je to pohodlné a veľakrát ani príjemné.

Ale ako hovoria naši západní susedia: „Was muss, das muss – Čo sa musí urobiť, musí sa“. Niekedy bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie. Je to ako trénovať schopnosť fungovať aj za podmienok, ktoré nie sú optimálne. Veď to učíme už malé deti: musia sa naučiť pravidlá, robiť si poriadok, dodržiavať istý režim, vyčkať na odmenu. Aj dospelý človek, zabehnutý v istej pohodlnej rutine, zrazu pod vplyvom zmeny okolností musí alebo by mal znovu aktivovať schopnosť prežiť v nie celkom optimálnych podmienkach. Je to otázka motivácie. Pre chorého človeka je vízia uzdravenia veľmi silná motivácia. 
 

Niekedy má človek problém povedať, že mu diagnostikovali ochorenie. Majú sa príbuzní dozvedieť o tom čo najskôr? 

 
Podľa mojej mienky je lepšie, ak sa to dozvedia čím skôr. Najmä preto, lebo pravda vždy vyjde najavo. A ak to má byť  neskôr, tak potom radšej hneď. Pre človeka s ochorením musí byť dvojnásobne ťažké, keď ťarchu novej skutočnosti nemá s kým zdieľať. Ani si neviem predstaviť, že by musel dokonca klamať, predstierať a zavádzať svojich blízkych. Aby im aj tak za nejaký čas povedal pravdu.

Ľudia, ktorí sú si blízki, predovšetkým rodina a priatelia, majú medzi sebou puto práve preto, že dokážu držať spolu v dobrom aj v zlom.  Podeliť sa s blízkymi aj o zlé správy je známkou vzájomnej dôvery a skúškou spoľahlivosti. Pre pacienta je prospešné, ak má s kým zdieľať obavy, keď sa môže zveriť, vyrozprávať, niekedy možno aj vyplakať.

Pre nikoho nie je dobré ostávať sám so svojím utrpením. Na okraj spomeniem, že priatelia a rodina môžu pacientovi pomôcť nielen po emočnej či ľudskej stránke, ale v rôznych praktických otázkach, čo sa týka financií, zabezpečenia chodu domácnosti či zabezpečenia starostlivosti o deti alebo zvieratá. Každý z nás iste pozná zo svojho okolia, že najbežnejšie, čo môžeme pre chorého človeka urobiť, je odprevadiť ho k lekárovi, vyzdvihnúť lieky alebo jednoducho navariť či nakúpiť.
 

Ako pomáha viera, spiritualita pri prijatí diagnózy?
 

Spiritualita a duchovný život človeka je fenomén veľmi individuálny – každý človek prežíva svoju vieru inak. Zdravotníci by mali brať ohľad na duchovné potreby pacienta počas celej liečby, nielen v záverečných terminálnych  štádiách ochorenia. Dôležité je napríklad umožniť kontakt pacienta s kňazom počas hospitalizácie, alebo viesť liečbu tak, aby mohol praktizovať svoj duchovný život (napríklad prijímať sviatosti).

V ideálnom prípade sa kombinuje starostlivosť o pacienta medicínska, psychologická, spirituálna a náboženská. Chcem pripomenúť, že spiritualitu vnímam v širšom zmysle slova, ako duchovné potreby človeka, bez nutnosti priamej väzby na kresťanskú tradíciu. Aj preto zdôrazňujem individuálny aspekt. Niektorí veriaci pacienti bývajú aj pri ťažkých chorobách veľmi pokojní. So svojimi duchovnými často diskutujú otázky, ktoré súvisia so sebaobetovaním alebo prijímaním utrpenia.

Iní pacienti uvažujú nad kolobehom života v prírode – niečo odchádza, aby iné mohlo prísť. Neexistuje šablónový návod, ako prežívať spiritualitu v čase choroby a ako by mala človeku pomáhať. Pre všetkých je spoločné, aby im naplnenie duchovných a náboženských potrieb pomáhalo k lepšiemu zvládnutiu ochorenia.

Ako vybrať správne slová

Ľutovať človeka nie je správny postoj, ale ani zľahčovať situáciu a ubezpečovať vyzdravením. Lekárka Soňa Belanská vysvetlila, aké sú vhodné reakcie, ak sa dozvieme o vážnej situácii blízkeho. 

Z psychologického hľadiska žiadny extrém nie je dobrý. Platí všeobecne, že v ničom. O ľútosť väčšina pacientov nestojí, ani my sami by sme ju asi nechceli. To, čo môžeme, je vyjadriť účasť, svoj vlastný postoj k situácii, v ktorej sa chorý človek ocitol a ponúknuť pomoc. 

Pri oznámení na začiatku: „Ani tomu sám nemôžem uveriť, čo sa ti stalo. Nikdy by mi to nenapadlo, som zaskočený rovnako ako ty. Je to také nečakané, čo môžeme robiť? Ako ti môžem byť nápomocný? Keď by si čokoľvek potreboval, len sa ozvi, som tu pre teba. Ako sme doteraz držali spolu, tak budeme aj naďalej, akurát, že aj s chorobou, v ktorej ťa neopustím a budem stáť pri tebe.“

Môžeme tiež vyjadriť nádej: „Neboj sa a neprepadaj zúfalstvu. Všetko je len na začiatku, treba spolupracovať s lekármi. Musíme zistiť, čo všetko robiť, aby sme to zvládli. Vždy to môže nabrať dobrý smer a my sa spolu o to budeme snažiť. Začneme úplne jednoduchými vecami. Budeme sa spolu snažiť prežiť dobre každý jeden deň. Každý deň večer zaznamenáme malý úspech.“

Zaujímajme sa o človeka a jeho stav: „Ako sa ti darí? Môžeš v noci spávať? Chutí ti jesť? Mal by si na niečo špeciálne chuť? Aký máš dnes deň? Chceš sa rozprávať? Chcel by si niekam ísť? Čo ti chodí po rozume?“