Cintoríny sa posledné dni odeli do farieb. Od tých jesenných až po pestré fialové či modré. Niektorí volili prírodné materiály, iní stavili na veľkolepé umelé vence. Vieme však ako neživé ozdoby končia po ich doslúžení?

Určite sme počuli výrok: „Tento človek nikdy nedozreje“. O čom vypovedá? Najmä o neschopnosti samostatne a zodpovedne konať. V širšom zmysle slova rozlišujeme zrelosť  biologickú, emocionálnu, sociálnu a kognitívnu – poznávaciu. Je individuálnou veličinou, ktorá ponúka hodnotu primeraného vo vzťahu k požadovanému a očakávanému správaniu.  

Smútok patrí k emóciám, ktoré spájame s útlmom v prežívaní a správaní. Zvlášť v období spomienky na zosnulých, keď sa modlíme nad hrobmi za duše našich blízkych môže aj nás prepadnúť. Pátrali sme po súradniciach, ktoré naznačujú kedy sa ho nemusíme báť.     

Katolícka cirkev uctieva veľa nezvyčajných ostatkov svätcov, od kúskov tiel až po časti odevov či osobných predmetov. Nachádzajú sa v oltároch kostolov, mnohé aj po smrti putujú po rôznych miestach sveta. Pre niekoho to môže byť morbídne, pre iných neúctivé, no sú aj takí, ktorí na relikvie svätých nedajú dopustiť. 

Liturgická spomienka na všetkých verných zosnulých je každoročne príležitosťou navštíviť miesto posledného odpočinku známych či neznámych ľudí a pomodliť sa za ich duše. Je to aj príležitosť na zamyslenie sa nad faktom smrti a umierania. O tejto téme sme sa zhovárali so psychologičkou Máriou Hatokovou.