Ján Pavol II. v liste na Jubilejný rok 2000 napísal, že celý život kresťana je ako veľké putovanie do domu Otca. Počas neho uskutočňujeme rôzne menšie púte, ktoré nás k Bohu a bratom krôčik po krôčiku približujú.

Keď sa dozvieme zlú správu, keď sa nám nedarí, keď sme nešťastní, pýtame sa Boha, prečo sa nám to deje. Možno aj pochybujeme, či nás má rád. Naša viera sa vytráca. Ale je takéto myslenie správne?

Noviny, ktoré držíte v  rukách, majú dátum nedele 30. júla. To znamená, že už o niekoľko chvíľ sa začnú Svetové dni mládeže v Lisabone. Do najomladenejšej metropoly na svete zavíta aj pápež František. Svoj batoh pútnika má zbalený, je pripravený vydať sa na cestu. A všetkých mladých vyzýva vstať, ponáhľať sa, rozhýbať dušu i telo, ísť pomáhať a slúžiť.

Nerátalo by sa mi leto a prázdniny bez starých rodičov. A asi ani mnohým z vás. Hoci nikdy nešlo o  bombastické adrenalínové a dobrodružné zážitky (tie s nami vnúčatami ale nepochybne babinka a deduško zažívali), aj tak boli naše všedné, no spoločne strávené dni krásne a neobyčajné.

V tomto vydaní KN sa zameriavame na tému kresťana na cestách, keďže leto je v plnom prúde a tisíce Slovákov sa denne vydávajú na dovolenky. Ako dieťa som sa veľmi tešil práve na cestovanie. Považoval som to za dobrodružstvo – neexistovali navigácie, nemohli sme si prezrieť trasu na internete ani si rezervovať ubytovanie, takže často sme nevedeli, kde presne skončíme.