Knihy mám rada od útleho detstva. Vďačím za to svojej mame. V spomienkach sa mi vynára jej obraz, ako mi čítala rozprávky, keď som ešte bola škôlkarka a nepoznala som písmenká. Neskôr mi za každú dobrú známku alebo vysvedčenie venovala knihu. Dokonca mi do každej z nich napísala venovanie.
Dodnes z tých kníh ešte pár mám a opatrujem ich ako vzácny poklad. Láska ku knihám sa tak zapísala do môjho vnútra. Ostala vo mne dodnes.

Dať či nedať žobrákom na ulici drobné mince, o ktoré prosia? Alebo ako im vlastne pomôcť? To sú otázky, ktoré si kladiem aj ja, keď okolo nich denne prechádzam ulicami svojho mesta.

Tiež máte pocit, akoby zlo v poslednej dobe valcovalo dobro? Negatívne správy prevládajú nad pozitívnymi, kladných hrdinov je ako šafranu, a keď sa už nejaký nájde, hneď sa na ňom hľadá nejaká čriepka, ktorá by jeho dokonalý obraz narušila.

Život je tajomstvo. A ten večný ešte väčšie. V týždni, keď píšem tento editoriál, sme mali v rodine aj krst, aj pohreb. Kým krst bol plánovaný, smrť sa neohlásila. Nášho drahého príbuzného však neprekvapila. Odišiel zmierený, zaopatrený, pokojný. Naozaj „nevieme ani dňa, ani hodiny“, preto bdejme, lebo „večnú radosť Boh pripravil tým, čo ho milujú“ (s. 8).

Téma tohto čísla KN je spravodlivosť. Nech nad tým, čo spravodlivosť vlastne je, premýšľam akokoľvek, nenachádzam uspokojivú odpoveď. Z hľadiska zákonov a spoločenských hodnôt je spravodlivosť morálny princíp rešpektujúci práva druhých. Z kresťanského hľadiska je to jedna zo štyroch základných čností, spolu s rozumnosťou, odvahou a miernosťou (s. 3). A predsa – ani jedna z týchto definícií v skutočnosti nehovorí nič o podstate spravodlivosti ako takej. Veď ľudské morálne princípy sú premenlivé a jedna jediná čnosť bez ostatných v človeku existovať nemôže.