Už takmer dva týždne sme svedkami vojnových hrôz na Ukrajine, ale aj obrovskej vlny solidarity, ktorá sa zodvihla v celom svete. S obdivom hľadíme na stovky dobrovoľníkov, ktorí neváhali opustiť pohodlie domova a zapojili sa do rozličných druhov pomoci; na ľudí otvárajúcich dvere svojich domovov, ochotných prijať tých, ktorí prišli o strechu nad hlavou.

Milí naši čitatelia, azda nikto z nás si nedokázal ani len vo sne predstaviť, že by sa raz mohlo stať to, čoho sme svedkami v posledných dňoch na Ukrajine. Táto krajina a jej občania sa stali obeťami „diabolskej logiky zbraní“, ako to povedal Svätý Otec František v nedeľnom príhovore po Anjel Pána.

Ani sme sa nenazdali a naša vlaňajšia vianočná eufória rýchlo odišla do minulého času. A po nej aj fašiangy. O pár dní vstúpime do Pôstneho obdobia. Ak ho chceme prežiť s úžitkom, berme ho ako výzvu a tešme sa z nej.

V siedmom čísle KN sa zameriavame na milosti svätých omší. Veď dať za niekoho odslúžiť svätú omšu je to najviac, čo pre neho môžeme urobiť. No zároveň je to aj záväzok pre kňaza (s. 3).

Zakaždým, keď počúvam v kostole pri sobášoch azda najznámejšiu definíciu lásky – teda úryvok z  Prvého listu Korinťanom, ktorý napísal svätý Pavol –, uvedomujem si, že tieto slová idú ďaleko za hranice ľudskej lásky, respektíve toho, čo si pod láskou predstavujeme v našom obmedzenom a zúženom chápaní.