Prvé odovzdanie viery som zažila od babky. Nie od rodičov – otec vieru stratil a neviem, či ju našiel aspoň na smrteľnej posteli; a mamine prejavy viery sa po boku neveriaceho manžela obmedzili na sviatkovú návštevu kostola a napomínanie za „branie Božieho mena nadarmo“. Babka sa však neobávala chodiť s ružencom omotaným okolo ruky a „naprávať“ ma.

Pri cestovaní ma mama už ako malého chlapca vodila v rôznych mestách do kostolov. Tento zvyk si zachovávam dodnes. Preciťujem tak univerzálnosť Cirkvi a okrem návštevy Krista vo svätostánku sa kochám aj umením staviteľov a umelcov.

Keď pred pár dňami jedna z politických strán predstavila svoj postoj k Cirkvi a etickým témam, v mnohých to vzbudilo obavy či potrebu dať sa do „bojového šíku“: nesmieme predsa mlčať, nesmieme sa dať pomýliť a stiahnuť niečím, čo nie je Božie.

S trochou kreativity môžeme počas leta stretnúť Boha na slnku, v horách, na pláži alebo aj priamo na prahu našich dverí. Môžeme formovať našu modlitbu a otvárať posvätné chvíle. Na mnohých miestach Biblie sa Boh stretáva s ľuďmi s úchvatnou jasnosťou a môže sa tak stretnúť aj s nami.

Írsky kňaz Billy Swan v uvažovaní nad rastúcimi konfliktmi poukazuje na príklad svätého Kolumbána. Ten sa na začiatku 7. storočia dostal do konfliktu s francúzskymi biskupmi kvôli rozpornému dátumu slávenia Veľkej noci, pretože Francúzi používali rímsky kalendár. V liste biskupom vyjadril túžbu vyriešiť spor so zachovaním jednoty Cirkvi. „Otcovia, modlite sa za nás, ako sa aj my modlíme za vás, hoci sme úbohí, a odmietnite nás považovať za odcudzených od vás, lebo sme spolučlenmi toho istého tela, či už sme Frankovia, Briti, Íri alebo akákoľvek iná rasa“ (List 2, 23).