Mal som vtedy 28 rokov a srdce plné nadšenia za pravdu a slobodu, ktorá nám chýbala. Keď o sviečkovej manifestácii hovorím deťom či študentom, počúvajú so záujmom – je to čosi oveľa osobnejšie než „len“ história. Najčastejšia otázka je, ako som to vtedy prežíval ja; prečo som tam išiel; čo som chcel.

Občas sa stretávam s otázkou, či verbisti verbujú. Otázka sa zdá namieste, veď koreň oboch výrazov vyzerá identicky.

Na otázku, aké je miesto žien v Cirkvi, existuje stručná odpoveď: neodmysliteľné. Veď či funguje rodina bez tepla, úsmevu alebo pohladenia? A Cirkev je rodina, Božia rodina, ktorá je povolaná ukážkovo svedčiť o tej istej dôstojnosti muža a ženy.

Pán farár, akú výzdobu dáme do kostola? Akú farbu dáme do pastoračnej miestnosti? Budeme zatepľovať? Niekedy sú takéto otázky namieste, inokedy hovoria o závislosti od toho, „čo povie farár“. A to je, žiaľ, len krok k javu s nemilým pomenovaním klerikalizmus. Pán farár rozhoduje o všetkom.
 

Nepodceňujme hodnotu príkladu, má väčšiu silu než tisíce slov, lajkov alebo retweetov, tisíce videí na youtube, hovorí pápež František.