Keď sa stanú veľké dejinné udalosti, vždy ma pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí ich zažili, zaujíma, čo v danej chvíli robili. Väčšinou sú to úplne jednoduché odpovede a obyčajné veci. Žili svoj bežný život, pracovali, učili sa, nakupovali, varili, upratovali, cestovali. Keď však do toho nečakane zaznela informácia, že sa stalo to a to, všetko bolo zrazu inak. Celý život sa obrátil hore nohami... No potom sa opäť musel vrátiť do normálu, lebo sa aj naďalej muselo pracovať, učiť, starať sa o domácnosť, variť, prať.

Posledných pár rokov som sa podobne ako asi všetci stala svedkom i účastníkom viacerých rozhovorov na tému „Rusko“. Či už ich viedli politológovia cez médiá, ľudia rôznych generácií, spoločenských a sociálnych vrstiev alebo vierovyznaní, zarážali ma na nich dve veci.

Tento editoriál píšem, počúvajúc ukrajinské hity, ktoré si púšťajú ukrajinskí majstri u nás doma. Ako mi prezradili, na Slovensku pracujú už niekoľko rokov. Zamestnanie im ponúkol pán, ktorému pomáhali stavať dom. Aj vďaka hudbe nestrácajú kontakt s rodnou krajinou, ktorú sužuje vojna.

Doba sa mení a s ňou aj ľudské poznanie. Mnoho skúseností roľníka je pre obyvateľa moderného mesta zbytočných a predovšetkým nezrozumiteľných.