Otázka prijímania Eucharistie do rúk sa stala u nás veľmi diskutovanou najmä na pozadí protiepidemických opatrení. Nový záujem o ňu sa objavil aj po rozhodnutí Konferencie biskupov Slovenska takéto rozdávanie svätého prijímania zachovať.

Milí čitatelia, to najcennejšie, čo kresťan môže mať, je pokrm večného života – Eucharistia. Jej prijímaním prehlbujeme náš duchovný rast a stávame sa účastnými autentickej lásky Boha k nám. Vďakou Cirkvi za Eucharistiu je zavedenie sviatku Božieho tela. Zaslúžila sa oň svätá Juliana z Lutychu (1192 – 1258). O jej snahách a ešte viac o historickom kontexte ustanovenia sviatku Kristovho tela a krvi sa dozviete z článku na stranách 3 a 8.

Vo svojom kňazskom živote najradšej slávim Eucharistiu. Pre mňa je najväčším Ježišovým darom. Vnímam ju ako obetu, pokrm, Pánovu prítomnosť, ale aj ako prostriedok nášho zjednocovania. Často pri Eucharistii myslím na Ježišovu prosbu, „aby všetci boli jedno“. Trápi ma, že v súvislosti so zavedením možnosti prijímať Eucharistiu aj na ruku sa z tohto veľkého daru jednoty pre niekoho stal nástroj rozdelenia. To určite naši biskupi nechceli!

Vysvätený kňaz je pastierom jemu zverených veriacich. Je pre nich učiteľom viery a vysluhovateľom sviatostí a svätenín.

„Ničoho sa neboj, Pán Boh je dobrý, vždy pomáha – šepká si s nami v radostiach, prihovára sa nám v problémoch a kričí spolu s nami v bolestiach,“ to sú myšlienky a povzbudenia rehoľnej sestry uršulínky.