Klokočovský odpust spája generácie

Obec Klokočov, v ktorej celoročne žije zhruba štyristodvadsať ľudí, v strede augusta pritiahne tisícky pútnikov, ktorí si prichádzajú uctiť ikonu klokočovskej Matky Božej a osláviť odpustovú slávnosť Zosnutia Presvätej Bohorodičky (v rímskokatolíckom prostredí Nanebovzatie Panny Márie). Aj tento rok čakal veriacich bohatý duchovný program, ktorý si v dňoch 10. - 12. augusta prišli vychutnať nielen gréckokatolíci, ale i mnohí príslušníci rímskokatolíckej cirkvi.

Veriaci na toto miesto prichádzajú už stovky rokov. Len pripomíname, že do Klokočova zvykla údajne putovať aj čoskoro blahoslavená Anna Kolesárová, rodáčka z neďalekej dediny Vysoká nad Uhom.

Klokočov je „srdcovka“
Hoci do Klokočova prídeme asi o dve hodiny skôr, ako oficiálne začína program, okolo kostolíka sa už tmolia nielen organizátori, ale aj prví pútnici. Keď sa usmievavej pani Márie pýtame, prečo prišla tak skoro, oduševnene vysvetľuje: „Klokočov je moja srdcová záležitosť. Celý čas som sa sem tešila. Dokonca som si program prepísala do zošita, nech viem, kedy sa čo deje. Budem tu celý víkend, aj tu prespím.“

K rozhovoru sa o chvíľu pripája aj jej rovesník Juraj, ktorý nám tvrdí: „Televízor už nesledujem, nič mi to nedáva. Radšej sa modlím, to má zmysel. Cítim sa tu veľmi dobre, vždy tu pookrejem. Cez rok sem chodím na modlitby oslobodenia, ktoré trvajú aj niekoľko hodín. Rád počúvam svedectvá ľudí, ktorí sa tu zmenili. A koľko ich bolo...“

Postupne sa neveľký, no otvorený priestor v okolí kostolíka zapĺňa veriacimi. Chcú stihnúť duchovnú obnovu a sviatosť zmierenia pred svätou liturgiou spojenou s modlitbami za uzdravenie, ktorou začína odpustový program.

Stovky ľudí nadšene počúvajú kazateľa Ivana Barusa, ktorý osobne poznal mnohých talianskych exorcistov vrátane pátra Gabriela Amortha a teraz pútnikom prezentuje najčastejšie diabolské pasce aj spôsoby prevencie pred zlom. Na tému homílie nadväzujú modlitby za oslobodenie, ktoré takmer do pol jedenástej v noci vedie Matúš Marcin. Hoci tematika by mohla indikovať negatívnu atmosféru, opak je pravda.

Bohoslužba aj modlitby sa nesú v znamení hlbokého pokoja, ktorý zúčastnených napĺňa a zdá sa, že aj zjednocuje.

Bohu patrí aj noc
V sobotu sa na michalovskej stanici dozvieme, že celý víkend budú posilnené spoje do Klokočova. V noci, keď cestujeme my, sú v autobuse v podstate len dve skupiny cestujúcich – časť ide do Kaluže, ďalšia vystupuje v Klokočove.

Aj v tom vidieť istú symboliku – Kaluža a blízky Kamenec sú známe ako miesta bujarých zábav, stačí však vystúpiť o zastávku ďalej a človek akoby sa ocitol v inom svete. Svete pokoja, ticha a zbožnosti. Aj keď je pravda, že tentoraz je hluk aj v Klokočove.

Napriek pokročilej nočnej hodine sa všade mrvia ľudia, ktorí odchádzajú zo svätej liturgie spojenej s diakonskou vysviackou, potom tí, ktorí prišli až teraz na ďalší program, ďalšie skupinky veriacich obchádzajú stánky s duchovnou literatúrou a náboženskými predmetmi. Mladá generácia pripravila vlastný program spojený s krížovou cestou, bohatej účasti sa teší i polnočná svätá liturgia s panychídou (krátkou bohoslužbou za zomrelých).

Na ďalší nočný program ostávajú len tí najvytrvalejší. Ostatní nocujú v stanoch pri Šírave alebo len tak na karimatkách v areáli kostola. Niekoľkí pútnici dokonca prespia priamo v chráme na chóruse. Hoci sa plánujeme zúčastniť na celom programe, musíme uznať, že napriek jeho pútavosti je dosť ťažké nepodľahnúť únave.

O to viac obdivujeme bohoslovcov, z ktorých mnohí v noci chodia v krátkych košeliach (hoci od Zemplínskej šíravy vanie pomerne chladný vzduch, kvôli ktorému aj väčšina pútnikov nocuje vo vetrovkách alebo aspoň vo svetroch), usmievajú sa, žartujú a plní entuziazmu pomáhajú sláviť akatist, paraklis i moleben k Presvätej Bohorodičke.

Práve pri modlitbách k Panne Márii zastihne vytrvalých pútnikov aj romantický východ slnka.

Pútavá púť
Odpust vrcholí v nedeľu archijerejskou svätou liturgiou. Zúčastňujú sa na nej desiatky kňazov a tisíce veriacich. Keď sa s niektorými pred bohoslužbou rozprávame, zisťujeme, že sem chodia naozaj rozmanití pútnici. Staršia aj mladá generácia, partie kamarátov aj farské spoločenstvá, dvojice aj rodiny, gréckokatolíci aj rímskokatolíci.

Hlavným celebrantom slávnostnej liturgie je vladyka Milan Chautur CSsR, kazateľom Marián Kuffa. Ten v homílii osloví najmä príbehmi zo „školy života“, ktorou sú preňho skúsenosti zo Žakoviec, kde pôsobí ako farár, ale aj zážitky z vlastnej rodiny.

Práve rodina by sa dala považovať za jeden zo symbolov tohtoročnej púte – niektorí kazatelia varovali pred útokmi diabla na ňu, ďalší vyzdvihli jej krásu a dôležitosť, a aj mnohí pútnici sem prišli práve v spoločnosti vlastných rodín. Tešil najmä pohľad na viacgeneračné rodiny alebo na rodiny, ktoré sú bežne rozlietané v rôznych kútoch Slovenska či sveta, ale stretli sa práve na klokočovskej púti.

Aj po záverečnom myrovaní ostáva veľa ľudí v areáli kostola. Rozprávajú sa, stretávajú so starými známymi a zoznamujú s novými „spolupútnikmi“, nakupujú duchovnú literatúru... Akoby sa im ani nechcelo odísť. Panuje tu srdečná a pokojná atmosféra.

Písať niečo také v súvislosti s pútnickým miestom môže znieť ako klišé, ale – naozaj tu cítiť Božiu prítomnosť.

Keď Panna Mária plakala
Kostolík, ktorý stojí len niekoľko metrov od Zemplínskej šíravy, má za sebou bohatú históriu, podobne ako obraz Panny Márie, ktorý slzil pred 350 rokmi. Dnes sa tu však nachádza už iba jeho kópia.

„Keď vojaci prebodli obraz a Panna Mária začala slziť, zľakli sa a utiekli. Ľudia, ktorí chceli ikonu zachrániť, ju vytrhli z ikonostasu a utekali s ňou do lesa. Vojaci totiž pôvodný drevený chrám zapálili.

Neskôr bola ikona prevezená do Prešova, odtiaľ do mukačevského zámku. Miestna šľachtičná ju dala ozdobiť zlatom a diamantmi. Šľachtici počas náboženských vojen utekali preč aj s ikonou na územie dnešného Turecka, neskôr na Balkán. Keď sa nepokoje utíšili, ikona sa vrátila do Mukačeva, pri ďalších nepokojoch bola ukoristená.

Neskôr bola odvezená do Viedne. Kde sa nachádza dnes, je menšou záhadou. Pozývame a vyzývame odborníkov, aby nám pomohli pri hľadaní originálneho obrazu,“ povzbudzuje Matúš Marcin, jeden z duchovných otcov v Klokočove.

„Vieme len to, že po viac ako sto rokoch od slzenia dala cisárovná dvorným maliarom úlohu, aby vyhotovili vernú kópiu. Tú dala v sprievode preniesť na prešovský magistrát. Ikona tam bola, až kým ju neobjavil prešovský biskup, ktorý si ju vyžiadal a umiestnil do kaplnky, kde sa pred ňou modlili biskupi a zasväcovali prešovskú eparchiu Matke Božej Klokočovskej.

V roku 1950 všetok majetok gréckokatolíckej cirkvi prepadol právoslavnej cirkvi. Pred touto ikonou sa odvtedy modlili naši pravoslávni bratia. Ikona ostala v ich rukách už aj po vrátení majetku v deväťdesiatych rokoch,“ ozrejmuje Matúš Marcin ďalej.

Táto kópia má 250 rokov, je to teda tiež vzácna pamiatka. V súčasnosti sa v Klokočove nachádza ďalšia kópia, na svete je ich však viac. „Neďaleko Sobraniec vznikol nový Klokočov s kópiou ikony, ktorú robili mnísi z vrchu Atos.

Aj Slováci v Kanade majú jeden chrám zasvätený Panne Márii Klokočovskej, ďalšia kópia bola zhotovená pre užhorodskú katedrálu. Kópií po celom svete je veľmi veľa, Panna Mária Klokočovská teda spája rôzne národy i rôzne vierovyznania,“ tvrdí Matúš Marcin