V duchovnom živote hovoríme o kráčaní s Bohom, nie o bežaní, a predsa našu realitu vystihujú slová ako uponáhľanosť či zaneprázdnenosť. Odpoveď na otázku, ako sa máš, často znie: nestíham, nemám čas.

Jubileum sa skončilo. Ako naďalej žiť nádej v zápasoch a frustráciách života? Povzbuďme sa cestou Košičanky blahoslavenej Sáry Salkaháziovej, sociálnej sestry, ktorá bola dlho hľadajúca a nepokojná.

Vošiel som do triedy medzi malých druháčikov na základnej škole. Bolo to naše prvé stretnutie. „Ty nás budeš učiť?“ opýtalo sa najsmelšie dieťa. „Áno, ja vás budem učiť náboženstvo, môžem?“ opýtal som sa ich. Začali pozitívne kývať hlavami.

Ktosi raz povedal, že viera a strach žijú ruka v ruke, akurát v opačnom pomere. Kde je väčšia viera, tam je menej strachu, a kde je viac strachu, tam je menšia viera. Myslím, že to platí aj o nádeji. Lebo ak prevláda strach, tak sa umenšuje i nádej.

Je to už pár rokov, čo som bol kaplánom vo farnosti na sídlisku v Humennom. Zažil som tam aj jednu príhodu, ktorá mi napadá v súvislosti s témou zrozumiteľnosti.