Dodnes mi znie v ušiach potlesk, ktorým sme v auguste 2022 vyprevádzali rakvu kardinála Jozefa Tomka z Katedrály sv. Martina v Bratislave na púť do Katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Aj keď nám po tvárach tiekli slzy, usmievali sme sa. Chlapec z Udavského sa vracal domov.

Hneď na úvod to najpodstatnejšie. Tak ako svätý Pavol, aj ja „som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38 – 39).

Neviem, ako by som reagovala na násilie v mojej blízkosti dnes. Možno menej emotívne, ale účinnejšie ako kedysi.

Na začiatku minuloročného pôstu sme vás pozvali obetovať ho za pokoj na Ukrajine. Aj tento rok by sme vás chceli povzbudiť obetovať pôstnu prípravu na konkrétny úmysel. A to za zlepšenie vzťahov. Či už v našich rodinách, spoločnosti, Cirkvi, ale i v politike.

Pri príprave tohto „manželského“ čísla KN som spomínala na svoj svadobný deň. Večer predtým bolo všetko nachystané, premyslené, načasované, tip-top. Ráno nám pre vysoké horúčky vypadol dohodnutý sobášiaci kňaz, dve hodiny pred obradom stále neboli pripravené stoly, aby sme si ich mohli ozdobiť, cestou sa zosypali škatule s koláčmi a počas programu pre hostí mi pri scénke úplne vypadol text.