Začiatok letných prázdnin sa mi v mojich školských časoch spájal s národnou púťou k sv. Cyrilovi a Metodovi v Nitre. Chodili sme na ňu každý rok a až po nej sme plánovali dovolenku. Sčasti pre pracovné povinnosti našich rodičov spätých s touto púťou, sčasti preto, že slávnostné pripomenutie si odkazu solúnskych vierozvestov sme brali ako prejav vďaky za ich misionárske dielo.

Vždy sa teším na chvíľu, keď ráno vyjdem z domu a nadýchnem sa vzduchu, v ktorom cítiť prísľub dlhého, horúceho leta. Teraz je pred nami. Celé, slnečné, voňavé. Aspoň verím, že také bude. Aké naozaj bude, závisí od toho, ako tento čas využijeme. Či nám iba pretečie cez mobil v rukách, alebo bude príležitosťou, aby sme sami seba duchovne konfrontovali a stali sa pre iných „letným“ požehnaním

Keď hľadáme povzbudenie, niekedy siahneme po Svätom písme tak, že si prečítame verš zo strany, na ktorej ho otvoríme „náhodou“. Otvoriť by sa nám mohlo aj tu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13)

Opakovane počúvam, že všetci prirodzene túžime po pokoji a mieri. Tak nerozumiem, kde sa táto túžba v skutočnom živote vytráca... Problémy neutíchajú, naopak, zdá sa, že na celej zemi eskalujú.

Nádej v chorobe je téma tohto čísla KN. Akú však máme nádej v chorobe, ktorá zachvátila celý svet? Takú istú, akú máme v chorobe nášho vlastného tela či ducha – že uzdravenie je v rukách Božích i našich zároveň. Ak však uzdravenie neprichádza?