Adresa: Betlehem

Takto nejako som si predstavoval tohtoročné sviatky Narodenia Pána koncom októbra. Neviem, akým som prorokom, ale aj keby sa to všetko stalo, ešte stále sme ďaleko od skutočného Betlehema v čase narodenia Krista, kde sa prejavila skutočná ľudská bieda, tma a chlad a kde pre Spasiteľa sveta zostala iba páchnuca maštaľ na okraji Dávidovho mesta.

Je až neuveriteľné, ako Bohu málo stačí nato, aby prišiel medzi nás: žiadny prepracovaný bezpečnostný plán ani najprísnejšie hygienické opatrenia. Postačili mu dvaja veriaci ľudia, ku ktorým pridal na cestu vytrvalého osla s cieľom nájsť poslednú maštaľ sveta a urobiť z nej najsvätejšie miesto na zemi.

My si z tejto neopakovateľnej nebesko-pozemskej udalosti aj po 2022 rokoch stále robíme ťažkú hlavu a snažíme sa ju pripraviť do posledného vianočného detailu, takže nakoniec sa to končí povzdychom: „Už aby bolo za tým!“ Boh k prvým Vianociam nepotreboval nič z toho, čo potrebujeme my.

Potreboval iba človeka. Kvôli nám prišiel a stále prichádza. Každý z nás mu preto vytvára vo svojom srdci buď miesto narodenia, alebo zabudnutia. Ani tento rok to nebude inak. Alebo predsa len? V pamäti mi zostala spomienka na jednu rodinu, ktorá sa pripravovala na Vianoce. Na prvý pohľad vyzeralo všetko v poriadku.

Ale len na pohľad. V jednej chvíli malý chlapec – prvák, ktorý už poznal všetky písmenká a dokázal písať prvé slová, dal mi nenápadne do ruky list pre Ježiška a pološeptom ma požiadal, aby som ho doručil Ježiškovi, lebo ja sa s ním predsa len lepšie poznám.

Keď som tento list z diaľky ukázal jeho mame, spoznala ho a rozplakala sa. Až doma som pochopil jej slzy. Kostrbatými písmenami boli vyskladané slová: „Ježiško, na Vianoce nič nechcem, iba prines zdravie mojej mamke.“ V duchu som si vtedy povzdychol: „Ježiško, máš ty ale ťažkú poštu.“ A pridal som k tejto prosbe aj svoju...