Ešte chutíme a svietime?

Nestačí byť len učeníkmi, ktorí o ňom veľa vedia, ale nič nepovedia, ale aj misionármi, ktorí dokážu o ňom svedčiť všade tam, kde sú. Pravý učeník si totiž nenecháva Ježiša len pre seba, ale chce sa oňho deliť s ostatnými.

Na druhej strane nemôže o Kristovi hovoriť ten, kto si nedokáže najprv k nemu sadnúť a počúvať ho. Ježiš totiž v tomto evanjeliu nehovorí o tom, čo máme urobiť, ale čím máme byť: máme sa stať soľou a svetlom, najprv soľou, potom svetlom.

Čo to znamená? Soľ je niečo, čo sa uchováva, používa sa v malom a pri použití sa stráca, je takmer neviditeľná, jej prítomnosť sa spoznáva iba podľa chuti. O soli možno povedať, že je tichá, skromná, až pokorná.

Všetky tieto vlastnosti by mal mať v sebe Ježišov učeník, iba vtedy začne jeho život chutiť ostatným, s ktorými žije. Až potom sa môže stať svetlom na svietniku, ktoré je vyvýšené, pre všetkých viditeľné a dobre spoznateľné.

Nie je však jednoduché byť takýmto svetlom pre svet, pretože jeho poslaním je správne ukazovať a nie oslepovať. Ak mám teda uniesť poslanie svetla, najprv musí byť zo mňa dobrá soľ.

V minulosti za dobrou soľou ľudia vytvárali aj takzvané soľné cesty, len aby sa k tejto pochutine čo najlepšie dostali a získali ju pre svoj život.

Dnes sa okrem kuchynskej soli používajú rôzne druhy: morská, himalájska, havajská, hrubozrnná aj čierna. Každá je na niečo dobrá a má v sebe čosi jedinečné. Ježiš kedysi o soli povedal, aby sme ju mali v sebe (porov. Mk 9, 50).

Určite pritom nemyslel ani na jednu z uvedených, ale na soľ, ktorá má chuť Krista – pretože on je tou pravou soľou, ktorá dodáva každému z nás pravú chuť, a je aj pravým svetlom, bez ktorého sa naše úplne stráca. Čo myslíte, nosíme v sebe chuť po Kristovi a sme svetlom, ktoré ukazuje na Krista?