Pokorná modlitba

Väčšinu, až na hádam zopár zvedavcov, privádza do kostola túžba po modlitbe, po stretnutí s Bohom. Za čo všetko sa ľudia v chráme modlia, čo sa odohráva v ich vnútri, sa okrem Boha nedozvie nik, pokiaľ to sami nepovedia nahlas.

Ježiš nám dnes v podobenstve dáva nahliadnuť do modlitby dvoch ľudí – farizeja a mýtnika. Pochváli modlitbu mýtnika, hoci je veľmi krátka. Prísne sa však vyjadrí o modlitbe farizeja, ktorá je síce dlhšia, ale niečo dôležité jej chýba. Okrem úvodného slova vďaky smerom k Bohu je v jeho modlitbe ukrytá oslava seba samého a pýcha. Ja som dobrý, v porovnaní s ostatnými najlepší.

Buďme k sebe úprimní a priznajme si, že najradšej by sme boli, keby sme mali od oboch postáv z podobenstva niečo. Viesť usporiadaný život podľa Božích a cirkevných príkazov ako farizej – kto by to nechcel?

Vlastne to je aj naše každodenné úsilie. Mýtnik nás zase učí pokornej modlitbe, zameranej iba na Boha, nie na seba. A v čom chceme byť iní ako tí dvaja? Nechceme žiť ako verejní hriešnici, zaznávaní v očiach druhých ako mýtnik, no tiež nechceme žiť s pocitom nadradenosti voči druhým len preto, že sa nám v živote darí materiálne aj duchovne.

Ježiš adresuje toto podobenstvo „tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali“ (Lk 18). Ak čítame Lukášovo evanjelium pozorne, tak zistíme, že Ježiš to hovorí vtedy, keď sa prihovára svojim učeníkom. Áno, hovorí to svojim učeníkom!

Ten, kto nasleduje Krista, nemôže sa modliť k sebe samému, povyšovať sa nad druhých. A je jedno, z akých dôvodov. Kniha Sirachovcova k tomu dodáva: „Modlitba pokorného prenikne oblaky a nebude spokojná, kým ta nedôjde“ (Sir 35).

Mýtnik, ktorý je hriešny a sám si nesie zodpovednosť za svoje konanie, sa modlí slovami žalmu: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou“, pretože pochopil, že „Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51). Byť pravdivý k sebe a k druhým a modliť sa s pokorou nás naučí Duch Svätý (porov. Rim 8). Otvorme mu svoje srdcia.