Verím, dúfam, milujem

Dokázať to nevie takisto nik! Napriek tomu chodíme k hrobom svojich blízkych. Chceme tým ukázať, že naša láska k nim nevyhasla. S vďačnosťou si spomíname na to, čo pre nás znamenali.

V spomienkach si nesieme pekné a šťastné chvíle s nimi, ale aj ťažké okamihy. V srdci však cítime, že „láska je mocná ako smrť“ (Pies 8), skrze Ježiša Krista dokonca silnejšia. Chodíme na miesta spomienok, k hrobom – lebo milujeme.

Láska nás vedie ďalej. Pretože týchto ľudí milujeme, dúfame, že smrť nie je koniec všetkého. Hlavne kvôli tým, ktorí to v živote nemali ľahké. Mnohí sa obetovali za druhých, boli zabudnutí, nespravodlivo odsúdení alebo zomreli násilne. Mnohým sme nestihli poďakovať za ich život. Práve preto, z lásky k nim, dúfame. Milujeme, a preto dúfame.

Láska nás vedie k nádeji. A nakoniec nás pri hroboch spája viera. Veríme, že láska a nádej v nás sú skutočné a darované Bohom. Veríme v Boha. Veríme aj skrze tých, ktorí nás k nemu priviedli a učili nás o ňom.

Verili, že keď nám odovzdajú vieru v živého Boha, v Krista, ktorý sa stal človekom, zomrel za nás a vstal z mŕtvych, že nám tým dávajú nový život. Už nielen ten pozemský. Učili nás veriť v Boha, milovať ho nadovšetko. Veríme – lebo milujeme. Láska nás priviedla k viere.

Ako to bude po smrti vyzerať konkrétne, presahuje našu predstavivosť. S apoštolom Pavlom veríme v to, „čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2).

Milujúcemu Bohu zverujeme všetkých svojich drahých, keď navštevujeme ich hroby. V tohto milujúceho Boha dúfame, keď myslíme na tých, ktorí nemohli žiť ten život, ktorý im Stvoriteľ chcel darovať. Tomuto Bohu veríme plní vďaky za všetkých, čo nás k nemu priviedli.

Po tieto dni prichádzame na cintoríny. Sú to miesta posledného odpočinku našich zosnulých, ale aj miesta smútku, spomienok, uvažovania nad svojím životom i pominuteľnosťou. Nezostaňme iba pri tom! Urobme ďalší krok. V modlitbe môžeme spoznať, že sú to miesta viery, nádeje a lásky.