Keď sa jasne ukáže, kto je kto

V decembri 1938 reagoval český spisovateľ Karel Čapek v jednom zo svojich posledných článkov na dianie, ktoré nasledovalo po Mníchovskej dohode a predchádzalo druhej svetovej vojne. Známy autor, pozorujúc správanie ľudí, napísal: „Mnoho se změnilo, ale lidé zůstali stejní; jenomže teď víme líp, kdo je kdo.

Kdo je slušný, byl slušný vždycky; kdo byl věrný, byl věrný i teď. Kdo se točí s větrem, točil se s větrem i dřív. Kdo myslí, že teď přišla jeho chvíle, myslí vždycky jenom na sebe. Nikdo se nestává přeběhlíkem, kdo jím nebyl vždycky. Kdo mění víru, neměl žádnou. Člověka nepředěláš, jenom se ti vybarví.“

Odvtedy prešlo takmer storočie. A mnohé sa zmenilo; prišli nové skúšky. Čapkovo uvažovanie však nestratilo na aktuálnosti. Tak počas korony, ako aj po vypuknutí vojny na Ukrajine sa o čosi jasnejšie ukázalo, kto je kto. Mnoho ľudí sa „vybarvilo“. Tak ako v každej kríze, mali sme príležitosť vidieť, čo je v kom.

Slušne sa zachovali tí, čo vlastne boli slušní „vždycky“. Tí, čo boli naozaj verní Cirkvi, verní pápežovi, boli verní „i teď“. Náročné situácie odhalili to najhoršie, ale aj to najlepšie v nás. Povrchnosť, ba zadebnenosť. Svätuškárstvo, ba úskočnosť. Bezohľadnosť, priam bezočivosť. A obyčajnú pýchu. Ale aj ochotu, ba obetavosť.

Prezieravosť, ba múdrosť. Dobrotu, priam lásku, svätosť. A neobyčajnú pokoru. Keď prežívame najväčšie sviatky našej viery, sviatky Kristovho vzkriesenia, je zaujímavé si všimnúť, že zmŕtvychvstalý Pán sa nezjavil tým, ktorí ho odmietli alebo od neho žiadali znamenia. Nepotreboval nikomu nič dokazovať.

Stretol sa s tými, ktorí v neho počas života uverili. Iste, aj medzi nimi bolo veľa obrátených hriešnikov. Aj viacero tých, ktorí v skúške zakolísali. Ale boli to ľudia, ktorí ho úprimne hľadali a mali preňho otvorené srdce. Kto po Kristovi naozaj túžil, hoci nebol bez chýb, mohol sa stať svedkom vzkriesenia.

Farizeji, mocnári, pokrytci a namyslenci túto možnosť nedostali. A v ktorej skupine by som bol ja? Ako sa raz ja pri vzkriesení „vyfarbím“?