Máme na viac

Aby sa nikto nemohol vyhovárať, že nevie, čo je v ňom, umiestnili ho na námestie, kde každý mohol čítať 282 varovaní, medzi nimi aj tieto: „Ak syn udrie otca, budú mu odťaté ruky. Ak niekto vypichne oko inému, jeho oko bude vypichnuté. Ak niekto zlomí kosť inému, aj jeho kosť bude zlomená...“

Znie to kruto, ako aj starozákonné: Kto zabije akéhokoľvek človeka, musí zomrieť; kto inému spôsobí úraz, nech sa aj jemu spraví tak, zlomeninu za zlomeninu... (porov. Lv 24, 17 – 20).

Treba si však uvedomiť, že tieto zákony pripomínali vtedajšiemu človekovi zásadu: „Nerob druhému to, čo nechceš, aby iní robili tebe.“ A súčasne mu bránili v túžbe pomstiť sa, v ktorej sa často nedokázal zastaviť, kým ju niekoľkonásobne neprekročil.

Preto Boh akoby sa znížil na úroveň človeka a aspoň čiastočne obmedzil túto jeho neskrotnú chuť po pomste. Ježiš sa však rozhodol ísť s nami ešte ďalej a tento zákon akoby „novelizoval“.

Začal hovoriť nielen o spravodlivom treste, ale aj o nadstavení druhého líca, o ponechaní plášťa tomu, kto mi zoberie všetko, či dokonca o láske k nepriateľovi. Je to možné?

Veď si len spomeňte, čo to s nami robí, keď nás niekto urazí, aké ťažké je utíšiť naše vnútro a nevrátiť to tým istým spôsobom, nechať aj sto centimetrov zeme tomu, kto sa chce so mnou donekonečna súdiť o pár centimetrov...

Či sa chceme raz postaviť pred Božiu tvár s nahnevaným srdcom pre obyčajnú zem alebo iné vecičky, ktoré aj tak raz pustíme z rúk? A predsa sú ľudia, ktorí do konca života nemali pokoja pre veci tejto zeme. Dnes im stačí niekoľko hrobových centimetrov.

Pred nami je však ešte jedna dôležitá požiadavka dokonalosti: miluj svojho nepriateľa. Čo s tým? Máme na to? Ak ešte nemáme silu na takúto lásku, začnime ju praktizovať z opačného konca: modlime sa zaňho. Modlitba dokáže aj z najväčších nepriateľov urobiť priateľov.