Milosrdenstvo na dotyk

Už po 23. raz slávime Nedeľu Božieho milosrdenstva.

Jedinečným miestom na svete, kde sa táto Božia vlastnosť skloňuje vo všetkých pádoch po celý rok, je známa krakovská Svätyňa Božieho milosrdenstva.

Čo ma však v túto nedeľu nejaký čas udivovalo, bolo samotné evanjelium, v ktorom sa ani raz nespomenie milosrdenstvo, takže som si často kládol otázku, či tento sviatok nemal byť na inú nedeľu.

Je pravda, že „milosrdenstvo“ v tomto nedeľnom evanjeliu ušami nezachytíme, ale môžeme ho vidieť očami.

Keď Ježiš vošiel na ôsmy deň znova do večeradla, bez akejkoľvek výzvy začal učeníkom ukazovať svoje rany na rukách a v boku.

Prekvapený Tomáš spolu s ostatnými učeníkmi mohol v týchto ranách jasne vidieť veľkosť Ježišovej lásky k nám. Bola to láska, ktorá neprišla pripomínať zlyhania či vyvolať zahanbenie, ale zo srdca milovať a odpúšťať.

O takejto milosrdnej láske netreba veľa hovoriť, stačí ju vidieť. A to je oveľa viac, pretože kým slovo iba počúvame, svedectvo vidíme.

Ježiš veľmi dobre vedel, aký dôležitý je pre človeka dotyk. Preto akoby nás cez Tomáša otvorene pobádal: „Dotkni sa ma!“

Podľa biskupa Grzegorza Ryśa má tento dotyk rán v sebe dvojaký rozmer: Najprv chce, aby sme sa dotkli jasného obrazu Boha. Ježišove rany nám totiž hovoria, aký je náš Boh, že je láska.

A druhý rozmer je v odvahe dotknúť sa rán jeho tela, ktorým je Cirkev. To sú naši bratia a sestry, ktorí v sebe často nesú celoživotné rany po hriechu.

Preto ak sme sa svojím odpustením nikoho nedotkli, ani nás sa nedotklo Božie milosrdenstvo.

Veľmi silné je pre mňa svedectvo Afričanky sv. Jozefíny Bakhity († 1947) zo Sudánu, ktorú ako deväťročnú uniesli do otroctva, päťkrát predali a mnohokrát fyzicky trestali a zohavili, až sa nakoniec dočkala slobody a stala sa rehoľnou sestrou.

Pri jej odpovedi na otázku, čo by urobila, keby ešte raz stretla tých, čo ju uniesli, žasnem: „Pokľakla by som a pobozkala im ruky. Lebo keby sa to nebolo stalo, dnes by som nebola kresťanka.“