Mnohí, ale nie všetci

V tých časoch niektorí Židia verili, že duša človeka sa môže ešte tri dni vznášať nad mŕtvym telom.

Preto evanjelista Ján, aby rozohnal všetky pochybnosti o akejsi zdanlivej smrti, dvakrát napíše o štyroch dňoch, aj s poznámkou Marty o mŕtvolnom zápachu.

Napriek týmto znakom nezlučiteľným so životom sa udeje zázrak vzkriesenia, ktorý takmer nikto nečaká. 

Preskočím však celý dej okolo hrobu Lazára a zastavím sa až pri poslednej vete, ktorá po zázračnej udalosti znie trochu zvláštne: „Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho.“   

Mnohí, ale nie všetci. Keby uverili všetci, Ján by to určite zapísal. Boli tam teda aj takí, ktorí neverili tomu, čo videli. Je zaujímavé, že aj napriek týmto „mŕtvolným“ dôkazom, ktoré všetci „pocítia a vidia“, nie všetci uveria. 

Čo je to v človeku, čo mu bráni veriť? Prečo je to niekedy také ťažké? Podľa jednej zaujímavej úvahy v tom človeku bránia dve veci.

Najprv je to strach, ktorý mu nahovára, že ak uverí, nebude šťastný, lebo Ježiš bude od neho chcieť niečo ťažké alebo niečo, čo by mal v živote zmeniť a to človek nechce, pretože si už zvykol.

Môže to byť aj hriech, ktorý miluje viac ako Ježiša, preto si ho radšej drží „ďalej od tela“. A tak nie je ani pevný vo viere, ale ani úplne slobodný. 

Druhou vecou môže byť „zviazanosť“ človeka. Keď mal Lazár vyjsť z hrobu, nemohol chodiť, lebo bol zviazaný pohrebnými plátnami.

Preto Ježiš požiadal iných, aby mu pomohli rozviazať ho. Takže aj keď bol Lazár vzkriesený Božou mocou, musel v pokore prijať ľudskú pomoc. 

To znamená, že viera nie je iba súkromná záležitosť, „moja starosť“, ale je to kráčanie za pomoci druhých. Dokážem teda prijať pomoc vo viere od tých, ktorých mi do cesty posiela Ježiš?