Moja Galilea

Galilea bola skutočne iba okrajovým severným územím Palestíny, kde síce žilo najviac obyvateľstva, ale väčšinu tvorili pohania. Preto týchto ľudí prorok označil za „sediacich v temnom kraji smrti“. Takže žiadna vyhľadávaná destinácia. Veď kto by sa už len sťahoval do tmy a kraja smrti? Predsa Ježiš.

Opustil Nazaret a ubytoval sa v galilejskom Kafarnaume. Niekto by povedal, že odišiel z dažďa pod odkvap.

Tak ako o Nazarete nikto dobre nehovoril, ani Kafarnaum nepatril medzi najsvätejšie mestá. Sám Ježiš sa totiž neskôr rozhorčil nad jeho pýchou až tak, že sa vyslovil o jeho zostupe do pekla.

Napriek týmto negatívnym postojom Ježiš začne svoje verejné pôsobenie v tomto kraji a odtiaľ si zavolá aj prvých učeníkov, dokonca dve dvojice rodných bratov. 

A práve tieto udalosti sú úžasným svetlom pre každý ľudský zapadákov či najväčšiu stoku sveta: Ježiš má namierené všade tam s úmyslom „ubytovať sa“.

Ak si v tejto chvíli odmyslíme všetky tie otrasné miesta, na ktoré sme si spomenuli a ktorým sa radšej zďaleka vyhýbame, musíme si priznať, že jednej „Galilei“ sa predsa len nedokážeme vyhnúť: a to je tá, ktorú nosíme v sebe.

Priznajme si, koľko „pohanského“ sa do nášho života dostalo, čomu všetkému sme uverili viac ako Bohu a za žiadnu cenu sa toho nechceme zrieknuť.

Pohan totiž nie je človek, ktorý ničomu neverí, ale človek, ktorý verí všetkému, len nie pravému Bohu. V poslednom čase takýchto pohanov pribúda čoraz viac a sú schopní svojim „bohom“ obetovať aj maximum svojej energie a času, takže na Božie veci nezostáva ani času, ani síl. 

Dovoľme Ježišovi ubytovať sa v Galilei nášho srdca, nech v ňom opäť zavládne Božie kráľovstvo.