Nechápaví a ťarbaví

Pamätám sa na chvíle, keď sa ľudia vehementne dožadovali svätého prijímania. Bolo to niekedy až dojímavé. No pamätám sa aj na to, že ak som im odporučil čítať dlhšie a hlbšie Písmo, povedali, že to im netreba. Oni chcú sväté prijímanie. To už také pekné a dojímavé nebolo.

Príbeh o emauzských učeníkoch nám hovorí dôležitú vec. Najskôr treba dlho počúvať a uvažovať nad Svätým písmom. Treba premýšľať, putovať, kráčať s Ježišom, aby sme ho mohli spoznať pri lámaní chleba.

Otázka, ktorú si treba položiť, je: Spoznali by učeníci Ježiša pri lámaní chleba, keby im predtým nehorelo srdce? Spoznali by Krista pri Eucharistii, keby predtým nepočúvali na ceste jeho slová, keby im neotváral Písma a nezapálil srdce? Myslím, že nie.

No potom je namieste ďalšia otázka: Keď nepotrebujeme Písma, keď sa do nich neponárame čoraz hlbšie, je sväté prijímanie skutočne prijímaním? Môžem chodiť na prijímanie, a neprijať Krista. Dokonca môžem jesť a piť svoje odsúdenie. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie, pripomína svätý Pavol.

Preto pápež Lev XIV. v pôstnom posolstve, ktoré v pohode môžeme žiť aj vo veľkonočnom čase, pripomína: „Každá cesta obrátenia sa začína vtedy, keď sa necháme zasiahnuť Božím slovom a prijmeme ho s pokornou otvorenosťou ducha. ... V tomto roku by som chcel upriamiť pozornosť predovšetkým na dôležitosť vytvárania priestoru pre Božie slovo prostredníctvom počúvania, pretože ochota počúvať je prvým znakom túžby vstúpiť do vzťahu s druhým.“

Ochota počúvať Boha je teda prvým znakom túžby vstúpiť do vzťahu s ním. Ak ho nepočúvam v jeho slove, nespoznám ho ani pri lámaní chleba. A celý život môžem prežiť v divnom sebaklame.