Odkaz púštneho evanjelia

Prvým je ten, že aj keby som odišiel na najsvätejšie miesto na zemi, ešte to neznamená, že sa tam stanem najsvätejším človekom. Pokušenia dokážu prísť za mnou všade. Ježiša vzal samotný diabol priamo do svätého mesta, postavil ho až na vrchol chrámu a začal pokúšať.

Teda ani najposvätnejšie miesto nie je izolátorom pred pokušením. Známy írsky notorický alkoholik, dnes už blahoslavený Matt Talbot (+ 1925) by vedel o tom hovoriť svoje, keď jedno z najväčších pokušení zažil práve v kostolnej lavici, ktorej sa musel držať ako kliešť, aby ho to znovu nestiahlo do starých koľají.

Ďalším faktom je to, že sa nesmiem pokladať za víťaza už po prvom prekonaní pokušenia. Vyhral som iba bitku, nie vojnu. Pokušenia sa zvyknú vracať v krátkom čase a z inej strany. Diabol totiž dobre pozná moje slabé miesta aj môj slabý čas a vie, na čo som citlivý a na čo necitlivý.

Avšak ani toto nie je ten najhlavnejší odkaz púštneho evanjelia. Jeho najsilnejším odkazom je to, že nám bola daná silná zbraň na tieto zápasy a tou je Božie slovo, Písmo. Nemali by sme ho podceňovať, ale sfúknuť z neho prach a začať denne čítať.

Nakoniec ešte jedna otázka: Všimli ste si prvú osobu v tomto evanjeliu? Nebol to Ježiš, ale „Duch“. S najväčšou pravdepodobnosťou tipnete na zlého ducha. Omyl. Bol to Svätý Duch, ktorý viedol Ježiša na púšť.

Evanjelista Marek to opísal ešte dramatickejšie: „Duch ho hnal!“ A prečo? Aby Ježiš od samého začiatku maril plány odvekého nepriateľa.

A to je ešte jeden odkaz pre náš pôst: bude nás v ňom viesť Duch Svätý, presnejšie povedané, bude nás doň „hnať“, pretože na rozdiel od Ježiša my si musíme priznať, že nám sa do pôstu až tak veľmi nechce. Nech nás teda tento Duch vedie tam, kam nechceme.