Otcovia a synovia

Táto časť modlitby je umiestnená priamo v jej strede, akoby vytvárala srdce, čiže je životne dôležitá. Je to vlastne prosba aj za budúcu Cirkev, ktorá po Ježišovom nanebovstúpení bude musieť čeliť všetkému, čo je na zemi.

Modlitbu počúvame takmer v závere Veľkonočného obdobia, aby sme si dobre uvedomili, že večnosť s Bohom sa nezačína až po našom pohrebe, ale že sa už začala a bude taká, aký vzťah si vytvárame už tu a teraz s naším Otcom – Stvoriteľom a jeho Synom – Spasiteľom.

Na tento vzťah majú často veľký vplyv aj naše pozemské otcovsko-synovské vzťahy. Pred časom som si vypočul svedectvo kňaza o chlapcovi, ktorý skončil v nápravnovýchovnom ústave, kde mali aj kaplnku.

Po skončení spoločných modlitieb z nej všetci odišli, len jeden zostával. Ostatným to bolo divné, pretože sa navzájom poznali a vedeli, že každý má niečo za ušami a zbožní medzi nimi nie sú. Nedalo im to pokoja a začali tajne pozorovať, čo tam robí.

Videli, ako po čase vytiahol cigarety, chvíľu fajčil, potom vstal, prišiel k ukrižovanému Ježišovi a cigaretové ohorky hasil na jeho tele, pričom hnusne nadával. Prekvapení to utekali oznámiť kňazovi.

Ten si ho s hnevom predvolal a s krikom žiadal okamžité vysvetlenie. Chlapec sa rozplakal a začal hovoriť o svojom trápení. Bol svedkom toho, ako si jeho sústavne opitý otec každé ráno ešte nevytriezvený zapaľoval cigarety a hasil ich na bruchu jeho matky.

On ako malý chlapec pritom vždy plakal a prosil Boha, aby zabil jeho otca, aby už neubližoval jeho matke. Ale Boh ho nezabil, a tak si po čase povedal, že sa pomstí jeho Synovi. A robil to, čo videl robiť svojho otca. Kňaz vtedy pochopil, aká dlhá cesta čaká tohto syna, kým nanovo spozná obidvoch otcov.