Perichoresis

Cestoval som vo vlaku a čítal si o Najsvätejšej Trojici. Text, ktorý som mal pred sebou, rozoberal pojem perichoresis, teda vzájomné prenikanie troch božských osôb.

Zdôrazňoval, že osoby Trojice síce majú tú istú podstatu, sú neoddeliteľne spojené a navzájom v sebe prebývajú, predsa však žiadna z nich nie je tou druhou. Otec je Boh aj Syn je Boh, aj Duch Svätý je Boh. Navzájom sú jedno. Ale Otec nie je Syn, Syn nie je Duch Svätý, Duch Svätý nie je Otec a tak ďalej.

Na ilustrovanie perichorézy autor do textu povkladal niekoľko tradičných symbolov, ako triskelion, scutum fidei alebo boromejské kruhy. Tie posledné sú vlastne tri prstence, topologicky spojené, a predsa nevčlenené jeden do druhého. Spojené sú tak, že prerušením ktoréhokoľvek z nich by sa prerušilo aj spojenie ostatných.

V matematike boromejské kruhy opisuje takzvaná teória uzlov. V minulosti som tento symbol iba prešiel pohľadom, vo vlaku ma však rozprávanie o ňom a priložené ilustrácie zaujali natoľko, že som si ho skúsil namodelovať.

Vytiahol som z vrecka kľúče, poskladal ich z karičiek celú hŕbu na plastový stolík pred sebou a tri približne rovnaké krúžky som prikladal jeden k druhému podľa ilustrácií v texte. Samozrejme, nešlo to. „2D na papieri nie je to isté ako 3D v realite,“ utrúsil zrazu cestujúci, ktorý sedel vedľa mňa a pozoroval, ako špekulujem.

„Mám presne takých zákazníkov, ktorí si myslia, že všetko, čo niekto nakreslí, sa dá aj vyrobiť,“ dodal s povzdychom. „Ale z pohľadu matematiky a teológie je to zaujímavá vec,“ skúsil som nadviazať. Chlap sa pozrel na moju košeľu a so šibalstvom v očiach zaklincoval: „No pravdaže. Farár. Teoretik!“

Obaja sme sa dobre zasmiali. Ten zážitok mi prišiel na myseľ s blížiacou sa slávnosťou Najsvätejšej Trojice. Tajomstvu, ktoré nás presahuje, sa môžeme vyhnúť, často s odôvodnením, že máme praktické starosti. Alebo môžeme „pozdvihnúť srdcia“.

Dať sa vtiahnuť, fascinovať. Otvoriť sa pre dimenzie, ktoré síce nikdy úplne nepochopíme, ale rozšírenie vlastného sveta pre ne nám odrazu ponúkne aj nové pohľady na tie naše „praktické starosti“.