Pozrime si do očí

Na jednej strane z nej vychádza veľa svetla: Ježišova tvár žiari ako slnko, jeho odev ako svetlo a z jasného oblaku počuť Otcov hlas. Na druhej strane je tam zvláštna tma: tváre učeníkov sa klonia k čiernej zemi a všetci sa chvejú od strachu.

Z čoho dostali strach? Z toho, čo videli na vlastné oči? Alebo z hlasu, ktorý počuli na vlastné uši? Alebo z Ježiša, ktorého majú počúvať? Hovorí sa, že strach zo svetla je starý ako ľudstvo samo. Dokonca existujú ľudia, ktorí sa boja byť na svetle (heliofóbia), pretože si myslia, že z neho ochorejú.

Odmalička nás sprevádza ešte jeden zvláštny strach – pozrieť sa druhému do očí. Väčšinou s tým máme problém vtedy, keď niečo pokazíme alebo nehovoríme pravdu. Keď traja učeníci po tejto udalosti „zdvihli oči“, uvideli „iba Ježiša“. Lenže od tej chvíle bol ich pohľad na Ježiša úplne iný.

Dovtedy iba verili, že je Boží Syn, no potom v ňom už Božieho Syna videli. Čo ma osobitne na danej udalosti oslovuje, je tento vzájomný pohľad. Ježiš sa pozeral do očí učeníkov a oni sa pozerali do jeho očí.

Čo všetko v nich bolo vidieť? Myslím, že počas tejto ďalšej pôstnej nedele nás Duch Svätý vedie k tomu, aby sme našli čas aj odvahu pozrieť si s Ježišom do očí a položiť si dve otázky: Ježišu, ako ma vidíš? A ako ťa vidím ja? Možno aj my zažijeme malé osobné premenenie pred pohľadom Ježiša.

Ak sa dnes náhodou chystáte podľa vzoru Ježišových učeníkov vystupovať spolu s ním na „vysoký vrch“, odporúčam vám navštíviť tri chrámy Premenenia Pána: východniarom gréckokatolícky chrám v Spišskej Novej Vsi – je skutočne krásny, Stredoslovákom odporúčam vystúpiť po 162 drevených schodoch do špaňodolinského kostola a západniarom navštíviť Dolný kostol v Pezinku. Všade nájdete premeneného Pána, ktorý má moc premeniť aj nás.